Sklenkovi úplatní sudcovia
„(…) ak by som mal nahlásiť každého sudcu, ktorý bol v úplatkoch, nemal by kto súdiť“, povedal bývalý sudca Sklenka a odkráčal pokojne ďalej, z dosahu kamier TV Markíza.
Takéto vyjadrenie z úst exsudcu skutočne posilni vieru ľudí v spravodlivosť a čistotu justície.
Dnes každý, kto odchádza zo súdu s iným výsledkom, než očakával alebo si prial, tvrdí, že sudca bol podplatený. Za svoj neúspech viní korupciu. Však čo iné, že ? Toto presvedčenie sa umocnilo v ľuďoch po známych akciách „Búrka, Víchrica“ a iné metelice. Tie sa prehnali cez naše územie a zasiahli takmer celé Slovensko, ihneď po nástupe Matovičovej vlády. Po vypočutí tejto správy víchrica o justičnej skorumpovanosti opäť zahučí svojim zvukom.
Toto je môj osobný postoj k téme korupcie a uplácania v justícií.
Advokátsku prax vykonávam viac ako dvadsaťpäť rokov. Mám vo svojom archíve niekoľko desiatok oslobodzujúcich rozsudkov. V mnohých prípadoch išlo o kauzy, ktoré určite neboli jednoduché a to ani skutkovo ani právne. Výsledok zastupovania, ktorý stál za vyznačenie ad acta s pomyselnou mašličkou úspechu, som si vybojovala vecnou argumentáciou, drinou a zápalom pre vec. Bez úplatkov, bez korumpovania.
Do tejto chvíle som bola presvedčená, že drvivá väčšina sudcov úplatky neberie, pretože som sa s tým jednoducho nestretla. Naozaj nestretla. V bubline, v ktorej sa pohybujem sa tento éterický plyn úspechu neobjavuje a preto ho jednoducho necítim.
Neviem, v akom justičnom svete žil pán Sklenka. Neviem, ktorých sudcov mal na mysli a začo mali brať úplatky. Ale ak to vyhlásenie myslel vážne, nerozumiem tomu, prečo udal len sudcu Molnára ? Čím si to zaslúžil práve on, keď to mali robiť všetci? A prečo s tým prišiel práve v tom známom období extrémnych poveternostných javov?
Ja viem, táto kolektívna ilúzia sa ľahko prijíma. „Sudca bol podplatený“, toto vždy dôveryhodne vysvetlí zlyhanie v spore, ktorý sme prehrali, ale aj výsledok odsudzujúceho rozsudku za vlastné porušenie zákona. Nie je nič jednoduchšie ako vyviniť sa zo svojho neúspechu tvrdením o korupcií. Táto veta fungovala a bude fungovať. Jej pravdivosť sa bude posilňovať nie v závislosti od faktov, ale frekvencie oznamovania.
Na tomto mieste nechcem hodnotiť, či obvinený v kauze Víchrica sú alebo nie sú vinní. Na to máme súdy. Či už súd povie, že brali úplatky a uloží im trest alebo ich oslobodí, prijmem toto rozhodnutie bez predsudku, že sa tak stalo, lebo niekto korumpoval sudcov. Prijmem to rozhodnutie, napriek výroku Sklenku, pretože svet našej justície jeho očami nevidím a nepoznám.
Viete, pre mňa predstava, že by niekto, kto musel prejsť veľmi zložitými písomnými a ústnymi skúškami, absolvovať psychologické testy, prešiel cez výberovú komisiu a súdnu radu, získal sudcovský plat a vysoké sociálne postavenie, toto všetko riskoval, s perspektívou basy, je jednoducho neprijateľná.
Netvrdím, že sa v systéme nemôže nájsť niekto, kto brutálnym spôsobom poruší princíp, ale to je všade. V nemocnici, v školstve, na úradoch. Všade a vždy sa môže nájsť niekto, kto sa spreneverí férovosti. Tvrdenie, že to robia všetci, ma ale naozaj vytáča.
Nie kvôli sebe. Vytáča ma kvôli všetkým tým sudcom, ktorí si svoju prácu vážia, robia ju svedomito a s odhodlaním rozhodovať zákonne a spravodlivo. Vytáča ma kvôli všetkým, ktorí vstupujú do prostredia justície s nádejou, že ich vec bude vyriešená čestne. Vytáča ma kvôli všetkým ostatným, ktorí radšej ani nepodajú žalobu, lebo v prostredí, kde sa nehrá fér to nemá zmysel.
Toto nie je fér, pretože žiť s predstavou, že neexistuje systém, ktorý dá pravde za pravdu, si nezaslúžime.