Komplot v podobe podvodu, ušitý na môjho klienta, odhalil a pochopil až odvolací súd. Predstava poškodeného o získaní značnej finančnej sumy a ešte aj bytu v Bratislave, sa rozplynula ako ranná hmla, v oslobodzujúcom rozsudku Krajského súdu v Bratislave.
Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/11/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018010192
Dátum vydania rozhodnutia: 04.05.2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marcela Kosová
ECLI:SK:KSBA:2021:0018010192.3
Rozsudok KS Bratislava, zo dňa 04.05.2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Marcely Kosovej a sudkýň JUDr. Ivety Zelenayovej a JUDr. Márie Szabóovej, v trestnej veci obžalovaného L. W., pre zločin podvodu podľa 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného L. W. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1T/21/2018 zo dňa 21.10.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04. mája 2021 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 321 ods, 1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný L. W., nar. XX.XX.XXXX v Q., bytom Q., F. 2oslobodzuje podľa § 285 písm. b/ Tr. por. pre skutok, že: v presne nezistené dni v dobe od januára do augusta roku 2011 pod zámienkou podnikateľských účelov a zhodnotenia finančných prostriedkov od poškodeného D. D. vylákal pôžičku vo výške 106000,- €, ktoré mu v hotovosti po častiach vyplatil v D. u R. na F. XX v Bratislave, kde ako zábezpeku pôžičky obvinený zakaždým podpísal zmenku na konkrétnu požičanú sumu, na čo poškodený v mesiaci november 2011 požiadal obvineného o vrátenie celej dlžnej sumy, obvinený však uviedol, že pôžičku nedokáže vrátiť a vedomý si svojich záväzkov a nepriaznivej finančnej situácie a s tým spojenej neschopnosti pôžičku vrátiť navrhol poškodenému, aby so zaplatením dlhu počkal jeden rok, pričom ako zábezpeku poskytne byt č. 3 na 1. podlaží bytového domu na D. ulici XX v Q., o čom dňa 06,12.2011v Bratislave spolu písomne uzavreli novú zmluvu o pôžičke na sumu 106 000,- €, kde ako zábezpeka tejto pôžičky figuruje uvedený byt, ktorý bol z B. U. na poškodeného prevedený Zmluvou o prevode vlastníctva bytu z 01.12.2011 ako zabezpečovacím inštitútom dočasného prevodu vlastníckeho práva, a na základe žiadosti obvineného s poukazom na takto podpísané zmluvy vrátil poškodený obvinenému všetky zmenky, ktorými bol predchádzajúci úver zabezpečený pod podmienkou, že v prípade nesplatenia dlhu zostane predmetná nehnuteľnosť vo vlastníctve poškodeného bez akýchkoľvek tiarch a bremien, obvinený dňa 14.03.2012 nechal uhradiť poškodeného sumu vo výške 4 623,- € v prospech B. U., na jej meno a účet č. XXXXXXXXX/XXXX, a to za účelom uhradenia všetkých dlžných splátok voči P. sporiteľni ,a.s., a urýchleného zbavenia predmetnej nehnuteľnosti všetkých tiarch, pričom obvinený predmetný úver poškodenému doposiaľ neuhradil a sám alebo prostredníctvom iných osôb úmyselne a aktívnym spôsobom – nezbavením ťarchy viaznucej na byte v podobe záložného práva v prospech P. sporiteľne ,a.s., vyplývajúce z poskytnutého hypotekárneho úveru, z ktorého zostatok pohľadávky banky napr. ku dňu 24.08.2015 predstavoval ešte 164 513,11 €, v spojení so žalobou o určenie neplatnosti Zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 01.12.2011 na civilnom súde bývalou manželkou ako pôvodnou vlastníckou bytu zmaril prevod všetkých vlastníckych práv k predmetnému bytu, a teda zmaril aj zabezpečenie predmetného úveru, čím spôsobil poškodenému D. D., trvalé bytom L. nám. 2, Q., škodu v celkovej výške 110 623,- €,právne kvalifikovaný ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.,nakoľko skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. sa poškodený D. D., nar. X.XX.XXXX, bytom L. námestie 2, Q. s nárokom na náhradu Škody odkazuje na civilný proces.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1T/21/2018 zo dňa 21.10.2019 bol obžalovaný L.W. uznaný vinným zo zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. na hore uvedenom skutkovom základe. Okresný súd mu uložil podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák.,trest odňatia slobody vo výmere päť rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák., obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por.,rozhodol že obžalovaný je povinný poškodenému, D. D. uhradiť škodu vo výške 106 000,- € a podľa §288 ods. 2 Tr. por. poškodeného so zvyškom nároku na náhradu škody odkazuje na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný. Obžalovaný L. W. prostredníctvom svojej obhajkyne v dôvodoch odvolania uviedol, že omyl tvorí podstatnú časť objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Jeho absenciou nemôže dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. Podľa obžaloby mal obžalovaný uviesť poškodeného do omylu tým, že na nehnuteľnosti, ktorá prešla do vlastníctva poškodeného, nezabezpečil zrušenie záložného práva. Primárne medzi obžalovaným a poškodeným bolo dohodnuté, že obžalovaný pôžičku splatí do jedného roka t.j. do 06.12.2012. Po jej zaplatení mu poškodený mal podľa čl. V bodu 2 Zmluvy o pôžičke spätne previesť vlastníctvo k bytu. Počas dohodnutého roka ho mal poškodený, na základe uzavretej Nájomnej zmluvy zo dňa 06.12.2011, ponechať bývať v byte. Podľa čl. V bodu 3 Zmluvy o pôžičke sa otázka zrušenia záložného práva mala riešiť až po nedodržaní lehoty dohodnutej na splatenie pôžičky, kedy by nastal predpoklad započítania ceny bytu (zálohu) s dlžnou sumou za predpokladu, že na byte nebude viaznuť záložné právo ( čl. 1/ bod 3 Zmluvy znie: Ak nebude dodržaná doba splatnosti pôžičky uvedená v bode /tohto článku, predmet zábezpeky uvedený v či. IV, bod 2 tejto zmluvy, ostáva vo výlučnom vlastníctve veriteľa. Predmet zálohu sa bude považovať za započítaný za predpokladu, že na ňom nebude viaznuť ťarcha v prospech Slovenskej sporiteľne, a.s., podľa V-22791/09 zo dňa 23.11.2009, ktorú sa predávajúci v Zmluve o prevode bytu zo dňa 1.12.2011 v čl. VI, bode 6.2. zaviazal preložiť na inú nehnuteľnosť). Ich dohoda o zrušení záložného práva nebola podmienkou poskytnutia pôžičky, ale dohodou o podmienkach započítania ceny bytu s výškou poskytnutej pôžičky. Zmluva o prevode vlastníctva bytu bola podpísaná dňa 01.12.2019. Na strane predávajúceho vystupovala sv. W., v súčasnosti U.. Záväzok zrušiť záložné právo na nehnuteľnosti vznikol až po odovzdaní pôžičky a zároveň Zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nebola uzavretá s obžalovaným, ale svedkyňou p. B. W. v súčasnosti U.. Menovaná, ako jediná, prijala záväzok zrušiť záložné právo viaznuce na predmetnom byte a ako jediná reálne mohla vykonať úkony smerujúce k zmene alebo zrušeniu tohto záložného práva. To znamená, že obžalovaný nemohol uviesť do omylu poškodeného tým, že nezrušil záložné právo na nehnuteľnosti, ktorá mu právne nepatrila, nakoľko k tomu nemal potrebnú spôsobilosť. Z výpovede sv. U. vyplynulo, že to bola práve ona, ktorá zásadne nesúhlasila so zrušením záložného práva na byte a to z toho dôvodu, že poňala podozrenie, že po zrušení tohto záložného práva poškodený ihneď byt predá. Zároveň poškodený nesplní svoj záväzok uvedený v Zmluve o pôžičke o dohodnutej dobe splácania pôžičky. Rovnako nedodrží dohodu nechať obžalovaného v byte bývať po dobu jedného roka do splatenia pôžičky t.j. do 06.12.2012. Predajom bytu by nemohlo dôjsť k spätnému prevodu vlastníctva bytu. Týmto postupom by obžalovaný a jeho bývalá manželka prišli nielen o byt, ale obžalovaný by ešte musel splácať pôžičku minimálne vo výške rozdielu medzi deklarovanou kúpnou cenou bytu a výškou pôžičky. O dôvodnosti tohto podozrenia svedčí to, že poškodený nenechal obžalovaného v byte po dobu dohodnutú v nájomnej zmluve, ale ho po niekoľkých mesiacoch násilne z bytu vyhodil. Byt sa snažil predať tretej osobe o čom sú v spise založené dôkazy a táto skutočnosť vyplýva aj z výpovede sv. T.. W. na HP dňa 13.02.2019.Poškodený zmaril prijatie sumy vloženej do notárskej úschovy za účelom splatenia pôžičky tým, že nepreviedol späť byt na obžalovaného a nezrušil zmluvu o prevode vlastníctva k bytu na tretiu osobu a pri vzájomných rokovaniach za účasti právnych zástupcov obidvoch strán, odmietol obžalovanému ukázať byt. V dôsledku týchto skutočností sa vložená suma vrátila späť vložiteľovi. O nekalom konaní poškodeného svedčí aj to, že samotné trestné oznámenie bolo podané na obžalovaného ešte pred tým, ako mu uplynula doba jedného roka na vrátenie pôžičky. Tieto úkony svedčia tomu, že poškodený sa v skutočnosti chcel pod zámienkou nesplatenej pôžičky dostať k bytu obžalovaného a jeho manželky, tento predať, výťažok z predaja si ponechať a následne ešte vymáhať dlžnú čiastku, ktorej výšku nedokázal obžalovanému riadne preukázať. Vzhľadom k tomu, že sv. U. nadobudla presvedčenie, že ich poškodený chcel dobehnúť dňa 03.12.2013 od Zmluvy o prevode vlastníctva odstúpila. Týmto nastal právny predpoklad zrušenia zmluvy ex tunc {od počiatku). To znamená, že od doručenia odstúpenia od zmluvy poškodenému sa má za to, že na uzavretú zmluvu sa hľadí akoby nikdy uzavretá nebola, v dôsledku čoho je potrebné vnímať aj záväzok sv. U. zrušiť záložné právo na predmetnom byte za zrušený. Tento právny predpoklad trvá až do okamihu preukázaného opaku, t.j. do právoplatného rozhodnutia civilného súdu, ktorým by bolo vyslovené, že odstúpenie od zmluvy je neplatné. Uvedený právny stav však ku dňu rozhodovania súdu o vine obžalovaného nenastal. Z uvedeného je nesporné, že obžalovaný uvedeným skutkovým stavom nemohol uviesť poškodeného do omylu, nakoľko v čase rozhodovania súdu o jeho vine tento nemá a ani nikdy nemal záväzok zrušiť záložné právo k bytu, ktorý prešiel do vlastníctva poškodeného. Tento záväzok mala svedkyňa U. a v dôsledku jej odstúpenia od zmluvy jej predmetný záväzok zanikol.
Obhajoba ďalej uviedla, že záväzok zrušiť záložné právo k bytu nevznikol pred poskytnutím pôžičky, ale niekoľko mesiacov po odovzdaní peňazí obžalovanému, v dôsledku čoho nie je možné vyvodiť, že omyl bol v príčinnej súvislosti s vykonaním predmetnej majetkovej dispozície, resp. že tomuto úkonu predchádzal. Pre posúdenie naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podvodu je relevantné len také konanie páchateľa, ktoré časovo predchádzalo prevodu finančných prostriedkov z poškodeného na obžalovaného. Podľa skutkovej vety obžaloby mal obžalovaný v dobe od januára do augusta 2011 vylákať od poškodeného pôžičku údajne pod zámienkou podnikateľských účelov a zhodnotenia finančných prostriedkov. Vzhľadom k tomu, že poskytnutím pôžičky prechádzajú finančné prostriedky do vlastníctva dlžníka, je právne irelevantné rozoberať účet pôžičky a jeho prípadné dodržanie. Vychádzajúc z toho, že poskytnutím pôžičky prechádzajú finančné prostriedky do vlastníctva dlžníka, je právne irelevantné rozoberať účel pôžičky a jeho prípadné dodržanie. Dlžník ako vlastník peňazí má právo naložiť s požičanou sumou spôsobom, ktorý sám uznáva za vhodný. Z uvedeného dôvodu skúmanie dodržania účelu pôžičky vo vzťahu k trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného je bez právneho významu. Pre vyvodenie viny obžalovaného má zmysel skúmať len taký omyl, ktorý časovo predchádzal poskytnutiu peňazí obžalovanému. Zo skutkovej vety obžaloby je zrejmé, že k prevodu peňazí z poškodeného na obžalovaného malo dôjsť od januára do augusta roku 2011. To znamená, že pokiaľ malo dôjsť k omylu, ktorý bol spôsobilý naplniť skutkovú podstatu trestného činu podvodu, muselo k nemu dôjsť pred januárom alebo najneskôr v období od januára až do auguste roku 2011. Pokiaľ mal omyl smerujúci voči poškodenému spočívať v tom, že nedošlo k zrušeniu záložného práva na nehnuteľnosti, tak je potrebné uviesť, že tento záväzok sa objavil v Zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu, ktorý sa nachádza v Bratislave na U. ulici XX. Táto zmluva, zmluva o pôžičke, ako aj nájomná zmluva boli podpísané po odovzdaní finančných prostriedkov a to konkrétne dňa 01.12.2011 a 06.12.2011.To opätovne znamená, že pokiaľ by aj existoval určitý omyl, čo zásadne popiera, nebola vykonaná majetková dispozícia v jeho príčinnej súvislosti, čo vylučuje naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu.
Peniaze, ktoré mali byť predmetom zmluvy v deň jej podpísania reálne obžalovanému odovzdané neboli. Táto zmluva bola len zastretím údajne poskytnutých finančných prostriedkov, na ktoré boli už skôr vystavené zmenky, čo nakoniec vyplýva aj z napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti sa obžalovaný bránil tým, že medzi ním a poškodeným dlhodobo existoval obchodno-právny vzťah založený na spoločnom podnikaní v oblasti realít. Poškodený poskytoval obžalovanému finančné prostriedky za účelom kúpy nehnuteľností. Po ich predaji obžalovaný vrátil poškodenému dlžnú sumu aj s úrokom, ktorý pre poškodeného predstavoval zisk. Práve zisk z požičaných peňazí bol motívom konania poškodeného. Časom však poškodený začal svoje pohľadávky neúmerne zvyšovať o úroky tak, že čiastku uvedenú na zmenke umelo navýšil o úroky. Zmenky, ktoré mu poškodený predkladal nezodpovedali reálnemu stavu a nezohľadňovali vrátenie jednotlivých súm. O tom, že obžalovaný čiastočne vracal poškodenému peniaze nevypovedal len obžalovaný, ale aj sv. Ing. U., ktorá potvrdila, že niekedy v júni alebo v júli 2011 si obžalovaný od nej (vo veľkom strese) požičia, sumu 40 000 Eur. Z výpovedi obžalovaného vyplýva, že túto sumu vrátil poškodenému, ktorý ho mal už v tom čase vydierať a mal mať z neho strach. Následne zmluvu o pôžičke obžalovaný podpísal ,len preto, aby urovnal ich vzájomný vzťah a mal, od poškodeného pokoj. K tejto skutočnosti vypovedal tak obžalovaný ako aj sv. U.. Z ich výpovedí ako aj z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nie je zrejmé, koľko peňazí bolo v skutočnosti obžalovanému požičaných, nakoľko o jednotlivých čiastkových plneniach neexistovali písomné zmluvy a poškodený ustavične zvyšoval úroky za poskytnuté peniaze. Obžalovaný nadobudol podozrenie, že niektoré zmenky bolí vymyslené a podpísané poškodeným. Samotný poškodený v prípravnom konaní poprel akékoľvek vrátenie pôžičiek. V konaní pred súdom j však uviedol, že mu obžalovaný vrátil nejaké peniaze, nakoľko z výpovede obžalovaného na HP vyplynulo, že existuje príjmový doklad, preukazujúci vrátenie pôžičky. Táto skutočnosť spôsobila zmenu časti výpovede poškodeného, čo opätovne preukazuje jeho manipulovanie skutočnosti za účelom získania majetkového prospechu. Navyše, výška deklarovanej pôžičky je nereálna aj vzhľadom na zárobkové možnosti poškodeného, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že požičané finančné prostriedky získal z podnikania. V roku 2011, teda v čase, kedy sa mali realizovať pôžičky, bol poškodený akcionárom len v jednej spoločností a to v spoločnosti RR I. a.s. Zo súvahy a výkazu zisku a strát menovanej spoločnosti za rok 2010 a 2011 vyplynulo, že spoločnosť v roku 2010 vykázala stratu vo výške 58 926 Eur a v roku 2011 dosiahla síce zisk, ale nižší ako bola deklarovaná pôžička. V tejto súvislosti boli súdu predložené dôkazy a to súvaha‘ a výkaz zisku a strát spoločnosti za rok 2010 a 2011. Tento dôkaz vyhodnotil konajúci súd ako zúfalý pokus obhajoby a napriek tomu, že nebol vyprodukovaný dôkaz o existencií finančných prostriedkov na strane poškodeného, nezobral ho do úvahy.
Obhajoba poukázala ďalej na skutočnosť, že zmluva o pôžičke má reálnu povahu, čo znamená, že k vzniku záväzkového vzťahu nedochádza podpísaním zmluvy, ale až skutočným prevzatím pôžičky od veriteľa k dlžníkovi, a teda je zrejmé, že v rozpore s textom písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 06.12.2011,neboli peniaze riadne odovzdané, a že záväzkový vzťah z tejto zmluvy doposiaľ platne nevznikol. Zmluva o pôžičke môže byť uzavretá aj ústne, ale musí byť nesporne preukázaná jej výške, povinnosť vec (peniaze) vrátiť spolu s dohodnutou dobou vrátenia veci, čo v danom prípade absentuje. Tento moment zakladá spornosť najmä vo vzťahu k výroku súdu o náhrade škody. Ďalším predpokladom konania, ktoré tvorí objektívnu stránku trestného činu podvodu je vznik škody na strane poškodeného a obohatenie na strane obvineného alebo inej osoby. Pri analýze daného stavu sa preukazuje, že obvinený splácal pôžičky vo vyššej výške ako mu boli v skutočnosti poskytnuté, prišiel o vlastníctvo k bytu na zakúpenie ktorého si zobral hypotéku. Predmetnú hypotéku do dnešného dňa, spolu s bývalou manželkou, spláca vo výške 870 Eur mesačne. Túto hypotéku nemôže prestať platiť, pretože pri jej poskytnutí bolo na jej zabezpečenie zriadené záložné právo na byt rodičov bývalej manželky obžalovaného a nesplácaním hypotéky, by prišli o byt aj rodičia sv. U., podľa rozhodnutia prvostupňového súdu musí poškodenému ešte nahradiť škodu vo výške 106000 Eur za pôžičku, ktorá mu nebola poukázaná v takejto výške ako to bolo deklarované. Poškodený je vlastníkom bytu, ktorého hodnota rastie vývojom na realitnom trhu, ale aj splácaním hypotéky, získal časť pôžičky ktorej výška, ustálená dňa 06.12.2011, nezodpovedá reálnemu stavu a podľa tvrdenia obžalovaného je sporná, podľa rozhodnutia prvostupňového súdu mu bude nahradená škoda vo výške 106 000 Eur. Ako je možné z tohto prehľadu vyvodiť obohatenie na strane obžalovaného alebo inej osoby (s vyňatím poškodeného) prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí neuviedol. Z uvedeného výpočtu je však zrejmé, že ak došlo v danej veci k neoprávnenému rozmnoženie majetku, došlo k nemu na strane poškodeného a nie obžalovaného. Priznaným nárokom na náhradu škody získal poškodený sumu, ktorú v skutočnosti nepožičal, získal byt a zároveň si bez poplatkovej povinnosti a rizika prehry zhojil dôkaznú núdzu, ktorou by trpel v civilnom konaní vedenom vo veci vrátenia pôžičky.
Subjektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu podvodu tvorí zavinenie, ktorého existenciu je možné preukázať dôkazmi o úmysle obžalovaného nevrátiť poškodenému pôžičku už pri jej poskytovaní. Z častí skutkovej vety obžaloby jasne vyplýva, že obžalovaný na výzvy poškodeného, aby mu vrátil požičané peniaze sám uviedol, že to nie je schopný splniť, nakoľko mu to jeho finančná situácia nedovoľuje. To znamená, že pred spísaním všetkých zmlúv, pred zriadením záložného práva, pred úhradou dlžných splátok voči P.i poškodeným, tento vedel, že obžalovaný nemôže svoj dlh splatiť riadne a včas. Poškodený pri podpísaní zmluvy o prevode vlastníckeho práva bytu rovnako vedel, že na byte je zriadené záložné právo v prospech P.. V tomto čase ale už peniaze poskytnuté boli. Napriek uvedenému však poškodený poskytol obžalovanému 12 mesiacov nato, aby mu dlh vrátil. Následne sa zaviazal, že po vrátení dlhu prevedie vlastníctvo k bytu opäť na manželku obžalovaného. Poškodený v súvislosti s odchodom obžalovaného z bytu na U. ul. v Bratislave uviedol, že tento odišiel dobrovoľne, pretože mu neplatil podnájom (vyplýva zo zvukovej nahrávky) ani pôžičku. Toto tvrdenie nenachádza oporu v samotnej zmluve o prenájme bytu ani v zmluve o pôžičke. Zo zmluvy o prenájme (čl. IV bod 1) vyplýva, že byt mal byť obžalovanému poskytnutý bezodplatne, čo vylučuje platenie nájomného. V zmluve o pôžičke nebola dohodnutá výška splátok. V čl. III. Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že pôžička bude splatená postupne. V čl. V. Zmluvy sa obžalovaný zaviazal splatiť pôžičku do dvanástich mesiacov odo dňa podpísania zmluvy teda do 6.12.2012. Tieto ustanovenia Zmluvy vyvracajú tvrdenie poškodeného o dobrovoľnom odchode obžalovaného z bytu pre neplatenie pôžičky, pretože na jej zaplatenie mal ešte takmer osem mesiacov. Uvedené tvrdenie je v rozpore tak s obsahom Zmluvy o pôžičke, Zmluvy o nájme ako aj s výpoveďou obžalovaného aj sv. W. staršieho, ktorý potvrdil, že poškodený obžalovaného z bytu vyhodil ešte pred splatnosťou pôžičky. O uvedenej skutočnosti svedčí aj listinný dôkaz z vyšetrovacieho zv. II, č.1.185, kde sa nachádza trestné oznámenie poškodeného na obžalovaného, zo dňa 15.06.2012. Dátum podania jednoznačne preukazuje, že oznámenie bolo podané pol roka pred uplynutím dohodnutej doby na vrátenie pôžičky. Pokiaľ by poškodený dodržal zmluvne dohodnutú dobu pôžičky, obžalovaný by mu do jedného roka vrátil peniaze, musel by poškodený podľa dohody vrátiť byť sv. U.. Tomuto sa však poškodený zjavne chcel vyhnúť a vykonštruoval spor zasahujúci do trestnoprávnej roviny.
Obhajoba poukázala na skutočnosť, že z výpovede JUDr. W. vyplynulo, že obžalovaný mal snahu usporiadať svoj civilnoprávny vzťah s poškodeným dohodou. Za týmto účelom sa stretli a rokovali spolu právny zástupcovia obidvoch strán. Do notárskej úschovy Dr. U. bola vložená čiastka 110.623Eur za účelom vyplatenia dlhu. Úschova však následne bola vydaná zložiteľovi v dôsledku neochoty poškodeného zrušiť uzavretú zmluvu o prevode predmetného bytu na tretiu osobu a vrátiť byt do vlastníctva obžalovaného a jeho manželky. Táto podmienka bola pre obžalovaného zásadnou, nakoľko mal podozrenie, že v byte už v danom čase bývajú iné, cudzie osoby. Obývanie bytu by predstavovalo pre obžalovaného faktickú stratu peňazí, ale aj možnosť reálneho spätného prevodu vlastníckeho práva k bytu.
Navyše, poškodený, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, podal dňa 15.6.2012 na miestne príslušnú súčasť Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III, odbor kriminálnej polície, prvé trestné oznámenie na obžalovaného a jeho bývalú manželku B. U.. Jeho obsah je totožný so všetkými ostatnými oznámeniami, ktoré poškodený následne v predmetnej veci podal. Po vykonaní úkonov predprípravného konania vyšetrovateľ PZ dňa 26.9.2012 trestné oznámenie odmietol. Na základe sťažnosti oznamovateľa – poškodeného prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava III, uznesením z13.8.2012, jeho sťažnosť zamietla. V týchto uzneseniach sú uvedené závery, že samotné záväzkové vzťahy, ktoré vznikli medzi obžalovaným a poškodeným nie sú trestným činom a opísané konanie nie je možné kvalifikovať ako akýkoľvek trestný čin. S uvedeným záverom OČTK a prokuratúry sa poškodený neuspokojil a po približne šiestich mesiacoch, dňa 21.2.2013, opätovne podal na rovnakú súčasť policajného zboru, na obžalovaného a B. U. druhé trestné oznámenie. V tejto veci opätovne vykonávala iná vyšetrovateľka PZ predprípravné konanie, zabezpečila množstvo listinných ako i iných dôkazov a podanie dňa 20.5.2013 odmietla podľa § 197 ods.l písm. d) Tr. por. Na základe sťažnosti oznamovateľa D. vo veci opätovne rozhodoval prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III, ktorý po preštudovaní spisového materiálu opätovne v konaní obžalovaného nevzhliadol protiprávne konanie v zmysle Trestného zákona a sťažnosť oznamovateľa 27.6.2013 zamietol. Napriek jednoznačnému právnemu názoru príslušníkov PZ a dozorových prokurátorov o tom, že skutky, ktoré tvoria podstatu trestných oznámení D. nie sú trestnými činmi, napriek snahe D. domáhať sa svojich práv na civilnom súde civilnou žalobou proti svedkyni U., rozhodol sa poškodený dňa 9.6.2014 podať v poradí tretie trestné oznámenie. V tomto oznámení neuviedol žiadne nové skutočnosti, v dôsledku čoho bolo aj tretie oznámenie dňa 21.8.2014 opätovne v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) Tr.por odmietnuté. Poškodený dňa18. 6. 2015 opätovne podal na obžalovaného už svoje štvrte trestne oznámenie. V tomto však už uvádza škodu presahujúcu veľký rozsah, s poukazom na ust. § 125 ods. 1 Tr. zák., Čím sa dostáva podanie z dôvodu vecnej príslušnosti na Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave. Po vykonaní úkonov predprípravného konania KR PZ Bratislava opätovne prichádza k rovnakému právnemu názoru ako predchádzajúce OČTK a prokuratúra a podanie dňa 21.9.2015 odmieta. Na základe sťažnosti oznamovateľa však okresný prokurátor OP BA V uznesenie vyšetrovateľa KR PZ zrušil ako „neopodstatnené“ a v uznesení uložil pokyn vyšetrovateľovi Okresného riaditeľstva PZ Bratislava V, ktorému vec z dôvodu miestnej a vecnej príslušnosti prikázal. Zároveň vydal pokyn vec dôslednejšie preveriť, najmä objasnením skutočnosti, či L. W. vôbec vykonal úkony smerujúce k avizovanému prevedeniu záložného práva na inú nehnuteľnosť a prečo napokon k jeho prevedeniu doposiaľ nedošlo. Zároveň vo svojom uznesení revidoval výšku škody, uvádzanú oznamovateľom D., na 110.623,- Eur. Týmto poškodený konečne dostal vec do „kompetencie“ orgánu, ktorý si „osvojil“ jeho právny názor a začal obžalovaného trestne stíhať. Tak, ako bolo už vyššie uvedené, tak aj táto časť preukazuje, že poškodený úmyselne a sofistikovane nasimuloval situáciu, prostredníctvom ktorej sa snažil získať byt a peniaze obžalovaného spôsobom, ktorý by v právnom štáte nemali požívať právnu ochranu.
Záverom obhajkyňa uviedla, že žiada odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V, v zmysle § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, nakoľko skutok nie je trestným činom.
Krajský súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného za splnenia podmienok § 293ods. 5, ods. 7 Tr. por. v neprítomnosti obžalovaného.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajkyňa uviedla, že v celom rozsahu sa pridržiava podaného odvolania, ako aj podrobných dôvodov, ktoré sú uvedené v písomnom podaní. Nakoľko je presvedčená, že skutok, ktorý je kladený klientovi za vinu nie je trestným činom, navrhla, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a obžalovaného oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. Na verejnom zasadnutí prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že odvolanie navrhuje ako nedôvodné zamietnuť, Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 ods. 1 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania (306 ods. 1 Tr. por.) a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods.3 Tr. por., a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa§ 371 ods. 1.Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por., odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie trestného zákona. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. veta prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 285 písm. b/ Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným činom. Okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy, avšak dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že je nepochybne preukázané, a to ako výpoveďou samotného obžalovaného, tak i poškodeného D., že obžalovaný W. si od poškodeného v žalovanom období požičiaval sumy peňazí, na ktoré mu boli vystavované zmenky. Keďže zmenky boli už po termíne splatnosti a poškodený ich nemal nijako zabezpečené, po dohode s obžalovaným vypracovali zmluvu o pôžičke, zmluvu o predaji bytu na U. ulici v Bratislave a tiež nájomnú zmluvu pre obžalovaného, a to stým, že keď bude dlh splatený, tak poškodený prevedie byt naspäť na obžalovaného. Tiež je nesporne preukázané, že bol to práve poškodený D., ktorý záložcovi – P. sporiteľni, dňa XX.XX.XXXX uhradil čiastku 4 623,- €, ktorá predstavovala dlh na 6-7 mesačných úverových splátkach, ktoré ani obžalovaný ani jeho bývalá manželka P. sporiteľni neplatili. Tiež zo spisu vyplýva, že to bol práve poškodený, kto správcovi domu – bytu, vyrovnal všetky nedoplatky. Pokiaľ ide o vyššie spomenuté zmluvy (o pôžičke, o predaji bytu, o prenájme bytu), tak zmluva o pôžičke bola uzatvorená medzi obžalovaným a poškodeným dňa 06.12.2011, pričom obžalovaný má notársky overený podpis toho istého dňa; zmluva o prevode vlastníctva bytu medzi vtedajšou manželkou obžalovaného, B. W. a poškodeným bola uzatvorená dňa 01.12.2011, vtedy si p. W., t.č. U., dala i notársky overiť podpis; zmluva o prenájme bytu medzi obžalovaným a poškodeným bola uzatvorená dňa 06.12.2011, toho istého dňa si obžalovaný W. dal notársky overiť podpis. Ten istý deň bol zo strany obžalovaného. podaná návrh na vklad do katastra nehnuteľností, pričom Správa katastra pre hlavného mesto SR – Bratislavu, dňa30.12.2011 povolila tento vklad, na základe ktorého sa vlastníkom bytu na U. ulici v Bratislave stal R. D.. Dňa 03.12.2013 bývalá vlastníčka bytu, p. B. U., od zmluvy o prevode nehnuteľnosti odstúpila, podala neskôr súdne žalobu na civilný súd. Obžalovaný vôbec nebol reálne schopný pôžičku splácať, nedarilo sa mu v podnikaní. Okresný súd výpoveď poškodeného D. D. vyhodnotil ako reálnu, pravdivú a naviac absolútne logickú, ktorej obsah korešponduje aj s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi, najmä listinnými. Je tu korešpondencia právneho zástupcu obžalovaného s poškodeným zo dňa 24.06.2016, ako pokus o urovnanie vzájomných práv a povinností týkajúcich sa zmluvy o pôžičke 106 000,- €, čo potvrdzuje aj svedok, JUDr. L. W.. Okresný súd ďalej uviedol, že poukazovanie obhajoby predložením listín týkajúcich sa podnikania poškodeného za účelom spochybnenia schopnosti poškodeného poskytnúť obžalovanému uvedenú sumu ako pôžičku, je iba zúfalým pokusom, pretože poskytnuté peniaze mohli pochádzať aj z iných zdrojov (dar, výhra, tzv. čierne peniaze). Že tento problém obžalovaný neriešil vtedy, keď peniaze od poškodeného preberal a zmluvu o pôžičke podpísal. Nelogickým okresnému súdu bol i ďalší fakt, že ako obžalovaný, ako sám tvrdí, nadobudol podozrenie, že poškodený podpisuje zmenky za neho a reálna požičaná suma peňazí nekorešponduje so sumami na zmenkách, stratil k poškodenému dôveru, prečo dňa 06.12.2011 podpísal s ním zmluvu o pôžičke práve v sume 106 000,- €. Nemožno absolútne uveriť tvrdeniu obžalovaného, že všetko robil z obavy z vyhrážok poškodeného fyzickým atakom a ublížením na zdraví. Obžalovaný nikdy nič také neoznámil polícii, neoznámil to ani na notariáte, kde si s bývalou manželkou bez prítomnosti poškodeného, na predmetných zmluvách v decembri 2011 dali overiť svoje podpisy. Takúto skutočnosť neoznámil ani pracovníkom Katastra nehnuteľností v Bratislave, kde opäť sám, bez prítomnosti poškodeného, zmluvu o predaji nehnuteľnosti s návrhom na vklad do katastra nehnuteľností predložil. Celý tento postup obžalovaného už od začiatku roka 2011 vykazuje jasné znaky cieľavedomého, uvedomelého a účelového podvodného konania M. W. v snahe poškodiť R. D., čo sa mu napokon aj podarilo a k čomu mu zjavne pomohla aj jeho bývalá manželka. Obžalovaný v podstate aj v spolupráci (a to účelovej, vzhľadom k vyššie uvedenému) s bývalou manželkou dosiahli úspešne stav, keď poškodený nemá ani peniaze, ani byt na U. ulici v Bratislave. Okresný súd aj preto odmietol vykonanie dôkazu a to, či už osobným výsluchom, alebo prečítaním výpovede sv. U., nakoľko jej zabezpečenie na súd sprevádzajú od začiatku len problémy, svedkyňa žije v Rakúsku a sama už v prípravnom konaní vypovedala, že ku skutku nevie uviesť nič. Po takto vykonanom dokazovaní, zhodnotení jednotlivých dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti dospel okresný súd k záveru, že skutok, ktorý je popísaný vo výrokovej časti rozsudku sa stal, dopustil sa ho obžalovaný, jeho konanie je potrebné kvalifikovať ako zločin podvodu podľa § 221 ods.1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona, a to tak po stránke subjektívnej, ako aj objektívnej. Krajský súd musí konštatovať, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi obžalovaným a poškodeným bolo dohodnuté, že obžalovaný pôžičku splatí do jedného roka, teda do 06.12.2012. Po jej zaplatení mu poškodený mal spätne previesť vlastníctvo k bytu. Počas dohodnutého roka ho mal poškodený ponechať bývať v byte. Otázka zrušenia záložného práva sa mala riešiť až po nedodržaní lehoty dohodnutej na splatenie pôžičky, kedy by nastal predpoklad započítania ceny bytu (zálohu) s dlžnou sumou za predpokladu, že na byte nebude viaznuť záložné právo. Ich dohoda o zrušení záložného práva nebola podmienkou poskytnutia pôžičky, ale dohodou o podmienkach započítania ceny bytu s výškou poskytnutej pôžičky. Zmluva o prevode vlastníctva bytu bola podpísaná dňa 01.12.2019.Na strane predávajúceho vystupovala svedkyňa W. (U.). Záväzok zrušiť záložné právo na nehnuteľnosti vznikol až po odovzdaní pôžičky. Zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nebola uzavretá s obžalovaným, ale svedkyňou B. W. (U.). Táto prijala záväzok zrušiť záložné právo viaznuce na byte a ako jediná mohla vykonať úkony smerujúce k zmene alebo zrušeniu tohto záložného práva. Z uvedeného teda vyplýva, že obžalovaný nemohol uviesť do omylu poškodeného tým, že nezrušil záložné právo na nehnuteľnosti, ktorá mu právne nepatrila. P. nesúhlasila so zrušením záložného práva z toho dôvodu, že mala podozrenie, že po zrušení záložného práva poškodený ihneď byt predá a nesplní svoj záväzok uvedený v Zmluve o pôžičke o dohodnutej dobe splácania pôžičky. Rovnako nedodrží dohodu nechať obžalovaného v byte bývať po dobu jedného roka do splatenia pôžičky t.j. do 06.12.2012.Predajom bytu by nemohlo dôjsť k spätnému prevodu vlastníctva bytu. Týmto postupom by obžalovaný a jeho bývalá manželka prišli nielen o byt, ale obžalovaný by ešte musel splácať pôžičku minimálne vo výške rozdielu medzi deklarovanou kúpnou cenou bytu a výškou pôžičky.
Z vykonaného dokazovania zároveň vyplýva, že poškodený skutočne nenechal obžalovaného v byte po dobu dohodnutú v nájomnej zmluve, ale ho po niekoľkých mesiacoch z bytu vyhodil. Byt sa snažil predať tretej osobe o čom sa nachádzajú dôkazy v spisovom materiáli a táto skutočnosť vyplýva aj z výpovede svedka JUDr. W. na hlavnom pojednávaní. Poškodený navyše zmaril prijatie sumy vloženej do notárskej úschovy za účelom splatenia pôžičky tým, že nepreviedol späť byt na obžalovaného a nezrušil zmluvu o prevode vlastníctva k bytu na tretiu osobu a odmietol obžalovanému ukázať byt. Z výpovede T.. W. totiž vyplynulo, že obžalovaný mal snahu usporiadať svoj civilnoprávny vzťah s poškodeným dohodou. Za týmto účelom sa stretli a rokovali spolu právny zástupcovia obidvoch strán. Do notárskej úschovy Dr. U. bola vložená čiastka 110.623 Eur na vyplatenie dlhu. Úschova následne bola vydaná zložiteľovi v dôsledku neochoty poškodeného zrušiť uzavretú zmluvu o prevode bytu na tretiu osobu a vrátiť byt do vlastníctva obžalovaného a jeho manželky. Trestné oznámenie bolo poškodeným podané na obžalovaného skôr, ako mu uplynula doba jedného roka na vrátenie pôžičky. Následným odstúpením svedkyne U. od Zmluvy o prevode vlastníctva, nastal právny predpoklad zrušenia zmluvy od počiatku, v dôsledku čoho aj záväzok svedkyne zrušiť záložné právo na predmetnom byte je zrušený. Tento právny predpoklad trvá až do okamihu preukázaného opaku, t.j. do právoplatného rozhodnutia civilného súdu, čo sa doposiaľ nestalo. Obžalovaný teda nemohol uviesť poškodeného do omylu, keďže nemá a ani nikdy nemal záväzok zrušiť záložné právo k bytu, ktorý prešiel do vlastníctva poškodeného. Tento záväzok mala iba svedkyňa U.. Záväzok zrušiť záložné právo k bytu nevznikol pred poskytnutím pôžičky, ale až po odovzdaní peňazí obžalovanému. Pre posúdenie naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podvodu je pritom zásadné len také konanie páchateľa, ktoré časovo predchádzalo prevodu finančných prostriedkov z poškodeného na obžalovaného, teda pre ustálenie viny má zásadný vplyv na uvedenie do omylu, konanie, ktoré časovo predchádzalo poskytnutiu peňazí. Peniaze, ktoré mali byť predmetom zmluvy v deň jej podpísania, obžalovanému odovzdané neboli. Zmluva bola len zastretím majúc sa poskytnutých finančných prostriedkov, na ktoré boli už skôr vystavené zmenky, ktorá skutočnosť sporná nie je. Poškodený poskytoval obžalovanému finančné prostriedky za účelom kúpy nehnuteľností. Po ich predaji obžalovaný vrátil poškodenému dlžnú sumu aj s úrokom, ktorý pre poškodeného predstavoval zisk. Časom však poškodený začal svoje pohľadávky neúmerne zvyšovať a čiastku uvedenú na zmenke navýšil o úroky. To, že obžalovaný čiastočne vracal poškodenému peniaze potvrdila aj svedkyňa Ing. U.. Nie len výpovedí obžalovaného a svedkyne U. vyplýva, že nie je zrejmé, koľko peňazí bolo v skutočnosti obžalovanému požičaných, keďže o jednotlivých čiastkových plneniach neexistovali písomné zmluvy. Poškodený pritom v prípravnom konaní poprel akékoľvek vrátenie pôžičiek. V konaní pred súdom však už uviedol, že mu obžalovaný vrátil „nejaké peniaze“. Je potrebné konštatovať, že náležité zistenie skutkového stavu veci jednoznačne vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Nemôže ísť len o pravdepodobnosť dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo dokonca celkom opačného záveru. V predmetnej veci navyše nebolo jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že sa vôbec skutok stal. Na podanie obžaloby je postačujúce tzv. dôvodné podozrenie, že konkrétna osoba sa dopustila konkrétneho trestného činu, avšak pre uznanie viny obžalovaného pred súdom sa vyžaduje nespochybniteľné a jednoznačné presvedčenie súdu o preukázaní toho, že ku konkrétnemu skutku došlo, že tento skutok je trestným činom a že sa ho dopustil práve obžalovaný. V opačnom prípade je potrebné postupovať v zmysle zásady „in dubio pro reo“ a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Pokiaľ je tu existencia nepriameho dôkazu, musí byť tento dôkaz jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený. V rámci dokazovania treba vinu preukázať jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností a v žiadnom prípade nie je možné sa uspokojiť so situáciu, že nejaký fakt nie je vylúčený. V prípade prijatia takéhoto spôsobu argumentácie by potom na uznanie viny postačovalo len to, že akúkoľvek domnienku či subjektívny názor nie je možné vylúčiť, čo je v rozpore so základnými zásadami trestného konania. V danom prípade nastala situácia, keď z vykonaného dokazovania a z okolností, ktoré predchádzali podaniu (opakovanému) trestného oznámenia zo strany poškodeného navyše jednoznačne vyplynulo, že konanie opísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku trestným činom bezpochyby nie je, keďže neboli naplnené zákonné znaky žalovaného trestného činu ani po stránke objektívnej a ani po stránke subjektívnej tak, ako to odvolací súd vyššie podrobne opísal. Odvolací súd teda uzatvára, že na základe odvolania obžalovaného zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol tak, že obžalovaného podľa § 285 písm. a) Tr. por. spod obžaloby oslobodil. Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského súdu o uplatnenom nároku na náhradu škody, bolo potrebné obligatórne v zmysle § 288 ods. 3 Tr. por. odkázať poškodenú stranu na civilný proces, nakoľko obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby.
Krajský súd rozhodol pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.