Základnou ideou obhajoby, ktorá nakoniec viedla k oslobodeniu môjho klienta spod obžaloby sa stalo preukázanie nezákonnosti získaného dôkazu.

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/50/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414010165
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a sudcov JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Petra Štifta v trestnej veci obžalovaného I. D. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2T 59/2014 zo dňa 25.01.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 05. decembra 2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku z dôvodu § 285 písm. a/ Tr. poriadku sa obžalovaný
I. D. F. S. W. X. , E.. XX.XX.XXXX K. I., J. I. I., O. S. XX

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo dňa 30.04.2014 sp. zn. 2Pv 566/2013/1104 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe, že

si v presne nezistenom čase na presne nezistenom mieste zadovážil 1 ks zatavenú plastovú injekčnú striekačku s obsahom 379 mg metamfetamínu a 1 ks zatavenú plastovú injekčnú striekačku s obsahom 296 mg metamfetamínu, ktoré u seba prechovával až do 21,50 hod dňa 06.10.2013, kedy bol v I. – B. E. K. na K. ul. kontrolovaný hliadkou PMJ KR PZ Bratislava, ktorej počas kontroly tieto striekačky dobrovoľne vydal, pričom následnou analýzou v KEÚ Bratislava bolo zistené, že jedna zatavená plastová injekčná striekačka obsahuje 379 mg metamfetamínu s koncentráciou účinnej látky 73,7% hmotnostných a 279 mg absolútneho metamfetamínu, čo zodpovedá 7-28 obvykle jednorazovým dávkam drogy a druhá zatavená plastová injekčná striekačka obsahuje 296 mg metamfetamínu s priemernou koncentráciou účinnej látky 73,1% hmotnostných a 216 mg absolútneho metamfetamínu, čo zodpovedá 5-22 obvykle jednorazovým dávkam drogy, pričom obvinený bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T/81/2010 zo dňa 23.06.2010, právoplatným dňa 23.06.2010 odsúdený pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zákona Metamfetamín je zaradený v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok.

nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2T/59/2014 zo dňa 19.08.2015 bol obžalovaný I. D. uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe, že

si v presne nezistenom čase na presne nezistenom mieste zadovážil 1 ks zatavenú plastovú injekčnú striekačku s obsahom 379 mg metamfetamínu a 1 ks zatavenú plastovú injekčnú striekačku s obsahom 296 mg metamfetamínu, ktoré u seba prechovával až do 21,50 hod dňa 06.10.2013, kedy bol v Bratislave – Devínskej Novej Vsi na Vápencovej ul. kontrolovaný hliadkou PMJ KR PZ Bratislava, ktorej počas kontroly tieto striekačky dobrovoľne vydal, pričom následnou analýzou v KEÚ Bratislava bolo zistené, že jedna zatavená plastová injekčná striekačka obsahuje 379 mg metamfetamínu s koncentráciou účinnej látky 73,7% hmotnostných a 279 mg absolútneho metamfetamínu, čo zodpovedá 7-28 obvykle jednorazovým dávkam drogy a druhá zatavená plastová injekčná striekačka obsahuje 296 mg metamfetamínu s priemernou koncentráciou účinnej látky 73,1% hmotnostných a 216 mg absolútneho metamfetamínu, čo zodpovedá 5-22 obvykle jednorazovým dávkam drogy, pričom obvinený bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T/81/2010 zo dňa 23.06.2010, právoplatným dňa 23.06.2010 odsúdený pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa §172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zákona Metamfetamín je zaradený v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok. Podľa § 172 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zákona bol obžalovanému uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. l/, písm. n/, § 37 písm. m/ Tr. zákona súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 30 mesiacov.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 0T/91/2013 zo dňa 18.11.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/10/2014
zo dňa 02.04.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zákona súd obžalovanému uložil ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky. Podľa § 73 ods. 2 písm. d/, § 74 ods. 1 Tr. zákona súd obžalovanému uložil ochranné
protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný I. D.. Odvolanie bolo podané ihneď po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a dodatočne bolo odôvodnené písomným podaním obhajkyne
obžalovaného.

V dôvodoch svojho odvolania, ktoré smeruje proti výroku o vine a treste namieta viaceré porušenia procesných predpisov súdom prvého stupňa, nesprávne vyhodnotenie zákonnosti dôkazov a nevysporiadanie sa s rozpormi v dôkazoch.

Podľa uznesenia odvolacieho súdu bol súd prvého stupňa povinný:
• vykonať dokazovanie v dostatočnom rozsahu tak, aby umožnilo prijať spravodlivé a ničím nespochybniteľné rozhodnutie o vine obžalovaného,
• venovať dostatočnú pozornosť zisteným rozporom vo vykonaných dôkazoch a vysporiadať sa s obhajobnými argumentami obžalovaného,
• opätovne vypočuť svedka T. a K., predložiť menovaným svedkom fotografie z interiéru motorového vozidla, v ktorom mali byť drogy, vypočuť ich k miestu na ktorom sa drogy mali nachádzať, odkiaľ a akým spôsobom ich mal obžalovaný vybrať a vyhodnotiť ich výpovede v kontexte s ich pôvodnými výpoveďami z prípravného konania, hlavného pojednávania, ako aj v kontexte s výpoveďami troch svedkov Z. J., I. J. a L. D.,
• upriamiť pozornosť najmä na okolnosti súvisiace so spôsobom zaistenia drog a zaujať stanovisko k postupu členov policajnej hliadky, venovať pozornosť odstráneniu rozporov medzi výpoveďami jednotlivých policajtov navzájom a zároveň medzi rozpormi medzi výpoveďami policajtov z prípravného konania a hlavného pojednávania.
• zistiť akým spôsobom bol priestupok riešený a aká sankcia bola obžalovanému uložená
• zistiť podmienky pre adresovanie výzvy obžalovanému na vydanie veci a jeho náležité poučenie.

Súd vo svojom odôvodnení napadnutého rozsudku síce uviedol časti výpovedí jednotlivých svedkov tak z prípravného konania ako aj z nasledujúcich výsluchov uskutočnených na hlavnom pojednávaní pred ako aj po zrušení odsudzujúceho rozsudku, ale žiadnym spôsobom nepoukázal na existujúce rozpory, ale najmä z evidentných rozporov nevyvodil žiadne právne relevantné závery. Obžalovaný je toho názoru, že súd sa týmto postupom odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu, dôsledne sa ním neriadil, nakoľko zásadným spôsobom obišiel povinnosť vysporiadať sa s rozpormi medzi výpoveďami svedka T. a K. z prípravného konania, ako aj z nasledujúcich hlavných pojednávaní. Súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil ich výpovede v kontexte s ich pôvodnými výpoveďami z prípravného konania, hlavného pojednávania, ani v kontexte s výpoveďami svedkov Z. J., Branislava J. a L. D.. Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal argumentáciou obhajoby a žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo ju ani čiastočne neakceptoval. V dôsledku tohto postupu sa domnieva, že zo strany prvostupňového súdu došlo k porušeniu § 327 ods. 1 Tr. poriadku.

Po zrušení rozsudku okresného súdu bolo okrem iného úlohou súdu aj odstránenie rozporov, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov a príslušníkov polície, ako aj rozpory, ktoré vyplynuli z výpovedí dvoch príslušníkov polície navzájom.

Na hlavnom pojednávaní si svedok K. v zásade nepamätal na nič okrem miesta, z ktorého mala byť vybratá droga. Túto skutočnosť akcentoval odvolací súd a bolo nesporné, že práve miesto, kde sa droga mala nachádzať je jedným z kľúčových momentov pri odstraňovaní rozporov. Z jeho výpovede však vyplynulo, že droga mala byť vybratá hlboko z vnútorného priestoru vozidla, konkrétne zo stredného panelu, pričom mal demontovať rôzne časti toho vnútorného interiéru. Hoci, podľa jeho výpovede išlo o špecifickú vec, spomenul si na ňu až po zrušení prvostupňového rozsudku a okolnosti o demontovaní časti interiéru uviedol až pri výsluchu dňa 10.10.2016, čím v podstate nastolil tretiu verziu vydávania drogy. Do tohto okamihu tvrdil, že obžalovaný si sadol do auta na miesto vodiča a povedal, že drogy má schované v aute niekde pod plastom, že ich odtiaľ vytiahne. Malo ísť o plast, kde vodič vybral popolník zo svojho miesta a cez tu dieru strčil ruku smerom dopredu až k ručnej brzde, túto ruku mal aj zhruba 20-30 cm pod plastom. O demontáži nepadlo ani slovo. Na prvom hlavnom pojednávaní svedok K. tvrdil, že kolega T. mal stáť vedľa obžalovaného ako pri vodičovi (teda vpredu) a svedok K. mal svietiť zvonka zo strany spolujazdca. Z výpovede svedka K. dňa 10.10.2016 vyplynulo, že on mal stáť z boku auta pri zadných dverách a kolega T. mal stáť vzadu z druhej strany. Medzi výpoveďou K. zo dňa 23.09.2014 a 10.10.2016 vznikol ďalší rozpor a to ohľadom miesta, kde sa nachádzal svedok K. a svedok T. v čase vydávania drogy. Rozpor v jeho výpovediach nastal aj ohľadom miesta, kde sa nachádzal obžalovaný. Na hlavnom pojednávaní dňa 10.10.2016 svedok K. uviedol, že obžalovaný mal sedieť vzadu za vodičom, hoci dňa 23.09.2014 uvádzal, že obžalovaný pri vyberaní drogy sedel na mieste vodiča. V tejto časti je výpoveď svedka K. opäť rozporuplná a nedôveryhodná.

Z výpovedi svedka K. vyplynulo, že si nepamätal, či droga bola vydaná jemu alebo jeho kolegovi, nepamätal si, čo predchádzalo vydaniu veci, nepamätal si, či kontrolovali batožinový priestor a nevedel vysvetliť, prečo neuviedli v prípravnom konaní, že kontrolovali povinnú výbavu vozidla. Nevedel odpovedať ani na otázku, či sa zaistené veci nachádzali v otvore, ktorý je viditeľný na fotografii alebo až v priestore, ktorý vznikol demontážou. Svedok na všetky doplňujúce otázky v zásade dookola opakoval naučenú vetu, že obžalovaný demontoval predmetnú časť vozidla a z vnútra niečo vybral. Nevedel uviesť, kde presne to bolo vo vnútri, rovnako ako nevedel uviesť, či boli na demontáž použité nejaké nástroje. Nepamätal si ani na tak významné skutočnosti ako napríklad, či v aute boli ešte iné osoby, či bola obžalovanému urobená dychová skúška, kam uložil obžalovaný zdemontovanú časť interiéru vozidla, koľko kusov zaistenej látky malo byť nájdených alebo v čom boli zabalené.

Svedok T. vypovedal na hlavnom pojednávaní dňa 31.10.2016. Jeho výpoveď je síce v určitej časti zjednotená s najnovšou výpoveďou svedka K., ale podľa názoru obhajoby, tieto výpovede nemôžu založiť usvedčenie obžalovaného do takej miery, aby bolo možné vysloviť jeho vinu a uložiť mu trest. Súd pri hodnotení dôkazov musí vychádzať z presvedčivosti výpovede, jej jednoznačnosti a logickosti. Výpoveď, ktorá je niekoľko krát menená nie je dôveryhodnou ani presvedčivou. Princíp, že svedkovia budú dovtedy vypočúvaní, až pokiaľ sa konečne nezjednotia, je v rozpore so spravodlivým rozhodnutím a nemôže založiť zákonné vyslovenie viny. Odlišnosť výpovedí svedkov čo do miesta nájdenia drogy je zrejmá z každej ich výpovede vykonanej opakovane v priebehu dokazovania, čo znižuje ich dôveryhodnosť a vedie k spochybneniu pravdivosti ich tvrdení, ktorá je umocnená aj samotnou výpoveďou obžalovaného.

Pokiaľ svedok K. dňa 10.10.2016 vypovedal o demontovaní častí interiéru, svedok T. si na túto skutočnosť nepamätal. Rovnako si nepamätal, či obžalovaný použil nejaké nástroje pri demontáži panelu, nevedel uviesť koľko bolo striekačiek, v čom boli zabalené, nespomenul si, že v čase tzv. ,,kontroly“ povinnej výbavy mali byť vo vozidle ešte ďalšie osoby, nespomínal si na to, čo predchádzalo momentu vydania drogy (odkázal len na úradný záznam), nespomenul si na privolanie ďalšej hliadky, ktorá mala vykonať dychovú skúšku, uviedol len odmietnutie lekárskeho vyšetrenia, nevedel uviesť kto a kedy dal obžalovanému pokyn aby otvoril batožinový priestor, či bol obžalovaný v čase vydávania drogy vo vozidle alebo nie, ani z ktorej strany vozidla stál. Svedok si nespomínal ani dôvod zastavenia vozidla, ani či boli pri kontrole uložené sankcie. Pri výpočte všetkého toho, čo si svedok nepamätal sa javí ako úplne nepravdepodobné jeho pamätanie si miesta, kde sa droga nachádzala a jeho tvrdenie o tomto mieste. Rovnako veľmi zmätočne vyznel opis sledu udalostí, ktorý predniesol svedok K. dňa 10.10.2016. Q., že najskôr osobu poučia, potom spíšu zápisnicu o vydaní veci a až následne im osoba vec vydá. Na otázku prokurátora, na základe podľa čoho popisujú vec, ktorá ešte nie je vydaná, svedok reagoval tak, že osoba ju ukáže, opíše sa a následne ju vydá.

Obhajoba túto časť výpovede považuje za veľmi nedôveryhodnú a vyššie uvedené svedecké výpovede za účelové prispôsobenie sa a zjednotenie výpovedí policajtov z dôvodu zakrytia skutočného nezákonného získania dôkazu, ktorý bol odňatý obžalovanému z batožinového priestoru, v čase keď vo vozidle boli prítomné ďalšie tri osoby. Rozpor medzi výpoveďami troch vypočutých svedkov a to J., D. a J. s výpoveďami policajtov sa nepodarilo odstrániť, nakoľko svedkovia T. a K. si vôbec nespomenuli, že v čase výkonu kontroly boli na mieste činu prítomné ďalšie tri osoby. To, že k otvoreniu batožinového priestoru došlo v čase kedy vo vozidle museli byť prítomní ďalší traja svedkovia, jednoznačne vyplýva z výpovede obžalovaného, svedkov J., D. a J., ale aj svedka T. zo dňa 23.09.2014. J. svedok uviedol, že po kontrole dokladov vyzvali obžalovaného na otvorenie batožinového priestoru a potom, čo obžalovaného poučili o možnosti dobrovoľného vydania veci, tento uviedol, že už si nechce robiť problémy, že to dobrovoľne vydá, ale aby jeho spolujazdcov pustili preč, pretože nechce mať pred nimi ostudu. V tomto okamihu vyzvali všetkých spolujazdcov, aby vystúpili von z vozidla. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že batožinový priestor bol otvorený a prehľadaný v čase, keď traja svedkovia boli vo vnútri vozidla a ich výpovede o kontrole tohto miesta, sú nespochybniteľné.

Napriek tomu, že obidvaja menovaní svedkovia, príslušníci PZ uviedli, že vyzvali obžalovaného, aby otvoril kufor na vozidle za účelom kontroly povinnej výbavy, ani jeden z vypočutých spolujazdcov nepočul tento pokyn policajta, nepočul, že by bol obžalovaný vyzvaný k tomu, aby ukázal povinnú výbavu a bol poučený. O tejto skutočnosti sa policajti v prípravnom konaní vôbec nezmienili. O povinnej výbave začali hovoriť až pred súdom dňa 23.09.2014 a na hlavnom pojednávaní dňa 10.10.2016 a 31.10.2016 si túto skutočnosť vôbec nepamätali tak, aby vedeli dôveryhodne opísať priebeh a dôvod tohto zákroku.

Na druhej strane z výpovede svedka D. vyplýva, že policajti prišli k vozidlu, vypýtali si vodičský preukaz a povedali obžalovanému, aby otvoril kufor. Svedok uviedol, že sa niekto v kufri hrabal, druhý policajt mal svietiť baterkou do vnútra auta. Nepočul, žeby policajt obžalovaného poučil alebo ho vyzval aby ukázal povinnú výbavu. Taktiež nevidel, žeby obžalovaný ukazoval povinnú výbavu policajtovi. Rovnako svedok J. potvrdil, že počul ako policajt povedal obžalovanému, aby otvoril kufor a videl v ,,speťáku“ ako policajt do kufra nazeral. Ďalej uviedol, že policajt sa tam nahol a počul zvuk. Svedok mal sedieť v aute a nevidel, že by sa tam konkrétne hrabal. V zásade zhodne vypovedal aj svedok J., ktorý rovnako ako predchádzajúci dvaja svedkovia potvrdil, že policajt prikázal obžalovanému otvoriť kufor, niekto v kufri svietil, nepočul, že by bol obžalovaný vyzvaný na predloženie povinnej výbavy ani nevidel, že by ju obžalovaný policajtom ukazoval.

Svedok T. vo svojej výpovedi zo dňa 23.09.2014 uviedol, že predtým, ako poslali spolucestujúcich z auta preč, urobili nasledovné úkony:
• po pristúpení k vozidlu vyzvali obžalovaného aby predložil doklady
• vyzvali vodiča, aby ukázal povinnú výbavu vozidla, pričom vodič vystúpil, otvoril batožinový priestor a ukázal povinnú výbavu.
• vyzvali vodiča či pred jazdou alebo počas jazdy požíval alkohol alebo návykové látky,
• po priznaní sa obžalovaného, že požil drogy privolali ďalšiu hliadku, ktorá mala u obžalovaného urobiť dychovú skúšku
• obžalovaný mal byť vyzvaný k podrobeniu sa lekárskemu vyšetreniu
• obžalovaný mal byť opätovne poučený a vyzvaný, že môže dobrovoľne vydať zbrane, drogy alebo veci pochádzajúce z trestnej činnosti
• bol dotazovaný čo má u seba a opätovne poučený

Až v tejto chvíli mali byť (podľa výpovede svedka T.) spolujazdci vyzvaní, aby vystúpili z vozidla a následne odišli. Z uvedeného je nesporné, že všetky uvedené úkony sa mali uskutočniť v ich prítomnosti. Ak by to však bola pravda, museli by aspoň čiastkovo o niektorej opísanej činnosti polície podať svedkovia D., J. a J. svedectvo, čo sa ani v jednej z troch svedeckých výpovedi nestalo, s výnimkou vyjadrenia o otvorení batožinového priestoru a svietenia baterkou do tejto časti auta.

Ďalšou z odvolacích námietok je aj nesprávne poučenie obžalovaného. V súvislosti s poučením obžalovaného prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku na strane 23 uviedol, „obaja policajti pritom zhodne vypovedali, že obžalovaného predtým ústne poučil, že vydaním dvoch kusov striekačiek sa vystavuje nebezpečenstvu trestného stíhania. Súd nemal dôvod neveriť výpovediam svedkov – policajtov v tejto časti. Ostatne, obžalovaný ako recidivista aj bez tohto poučenia musel mať vedomosť o tom, že prechovávanie drog je v Slovenskej republike trestným činom a vydaním týchto drog sa vystavuje nebezpečenstvu trestného stíhania.“

S uvedeným tvrdením súdu odvolateľ nesúhlasí, nakoľko nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ani v zákone. Ohľadom poučenia obžalovaného sa svedecké výpovede T. a K. tiež diametrálne rozlišujú.

Svedok T. dňa 23.09.2014 uviedol, že obžalovaný bol poučený ústne a to tak, že ak má pri sebe drogy a veci pochádzajúce z trestnej činnosti, môže ich dobrovoľne vydať. Z výpovede svedka K. zo dňa 10.10.2016 vyplýva, že na poučenie obžalovaného si nepamätá, ale tvrdil, že poučenie vždy prečítajú z predtlače alebo si to podozrivá osoba prečíta sama. V danom prípade teda prichádza do úvahy zápisnica o vydaní veci zo dňa 06.10.2013, ktorá nesporne obsahuje nesprávne poučenie, nakoľko obsahuje sankciu v podobe poriadkovej pokuty za nevydanie veci. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaný mal dobrovoľne vydať drogy. Týmto úkonom získal procesné postavenie osoby podozrivej zo spáchania drogovej trestnej činnosti. Ako podozrivá osoba mal byť poučený o svojich právach, najmä o práve, že k priznaniu zo spáchania trestného činu ho nemožno nútiť. Zákaz donútenia k priznaniu totiž nezahŕňa len právo vypovedať resp. právo mlčať, ale aj právo neprispieť žiadnym aktívnym spôsobom, či už priamo alebo nepriamo, k svojmu obvineniu. Tým, že zápisnica o vydaní veci obsahuje poučenie, podľa ktorého ak obžalovaný nevyhovie výzve vydať vec, bude mu uložená poriadková pokuta, došlo k prinúteniu podozrivého k súčinnosti a aktívnemu konaniu pri svojom obvinení.

V tomto zmysle nie je možné súhlasiť s tvrdením prvostupňového súdu uvedeným na str. 24 odôvodnenia rozsudku, kde sa uvádza, že v konaní policajtov pri výzve adresovanej obžalovanému nebol preukázaný ani náznak priameho alebo nepriameho donútenia hrozbou nejakej sankcie, pod ktorou by bol obžalovaný donútený vydať policajtom označenú vec.

Pokiaľ bol obžalovaný poučený policajtom ústne tak, ako to uvádza svedok T., bol poučený nesprávne, nakoľko obsah poučenia neobsahuje časť o výslovnom poučení, že obžalovaný konať nemusí.

K vyššie uvedenému odvolateľ poznamenáva, že hoci súd označil obžalovaného za recidivistu, ktorý musel aj bez tohto poučenia mať vedomosť o tom, že prechovávanie drog je v Slovenskej republike trestným činom, takáto skutočnosť neoprávňovala ani súd ani príslušníkov polície k tomu, aby obžalovaného riadne nepoučili.

K tejto časti odvolania uvádza, že dôkaz získaný z takéhoto postupu policajtov, ktorým v podstate nútia podozrivú osobu, aby svojím aktívnym konaním prispela k svojmu usvedčeniu z trestného činu nemožno použiť v trestnom konaní. Podľa § 119 ods. 2 Tr. poriadku môže za dôkaz slúžiť len to, čo bolo získané zákonným spôsobom, t.j. v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, prípadne podľa osobitného zákona. Ak bol dôkaz získaný v rozpore s Trestným poriadkom, či v rozpore s osobitným zákonom, nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní a nemôže ani prispieť na náležité objasnenie veci. V danom prípade nesprávnym poučením obžalovaného došlo k absolútne neúčinnému dôkazu, na ktorý nie je možné prihliadať.

Odvolanie obžalovaného je postavené aj na konštatovaní porušenia zásady kontradiktórnosti konania a nezákonne vykonanom dôkaze. Prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní dňa 25.01.2017 prečítal zápisnicu o výpovedi obžalovaného z konania 0T/91/2013. Z tejto výpovede následne vyvodil, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal. S týmto názorom súdu obžalovaný nesúhlasí a dôkaz vykonaný uvedeným spôsobom považuje za rozporný so zákonom. Prvostupňový súd opísaným postupom porušil zásadu kontradiktórnosti konania nakoľko sa sám iniciatívne rozhodol ,,pomôcť prokurátorovi“ uniesť dôkazné bremeno a vykonal dôkaz, ktorý ani jedna zo strán nenavrhla. Navyše tento dôkaz prvostupňový súd vykonal v rozpore s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý vykonanie takéhoto úkonu nenariadil. Svoj postup konajúci súd odôvodnil tým, že pokiaľ ide o výpoveď obžalovaného, ktorá bola podaná v postavení účastníka v občianskoprávnom konaní, súd v trestnom konaní môže na jej obsah prizerať. Výpoveď, ktorú súd prečítal, obžalovaný neurobil v postavená účastníka konania v občianskoprávnom konaní, ale v trestnom konaní, čo je zásadný rozdiel najmä z pohľadu uplatnenia práv obžalovaného vo vzťahu k právu nevypovedať a právu sám seba neobviňovať.

Podľa § 263 a 264 Trestného poriadku je možné, za splnenia zákonných podmienok, prečítať na hlavnom pojednávaní zápisnicu svedka alebo spoluobvineného. Trestný poriadok nepripúšťa čítanie zápisnice obžalovaného z jeho iného konania. Pokiaľ by súd chcel v tomto smere použiť analógiu (čo je veľmi sporné), mal si pred čítaním zápisnice aspoň vyžiadať súhlas prokurátora, obžalovaného a jeho obhajcu, čo však neurobil. Navyše v tomto danom prípade sa domnieva, že prečítaním zápisnice obžalovaného z jeho iného konania bez jeho výslovného súhlasu, bolo porušené jeho právo ustanovené v § 34 Trestného poriadku a to právo nevypovedať.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 25.01.2017 vyplýva, že súd predmetný dôkaz vykonal podľa § 269 Trestného poriadku ako listinný dôkaz a vykonal ho jeho prečítaním. Podľa § 269 Trestného poriadku je však súd povinný takýto dôkaz prečítať celý alebo jeho časť, ktorá sa týka dokazovanej skutočnosti a umožniť stranám do nich nazrieť. Túto povinnosť súd nesplnil a neumožnil stranám nahliadnuť do prečítanej zápisnice, v dôsledku čoho je možné konštatovať, že súd svojim postupom porušil aj § 269 Trestného poriadku.

Obžalovaný vytýka súdu prvého stupňa aj nesprávne vyhodnotenie zákonnosti dôkazu. Pokiaľ súd odôvodňuje zákonnosť získaného dôkazu tým, že prehliadka motorového vozidla bola súladná so zákonom, nakoľko obžalovaný sa priznal k požitiu drog, je potrebné uviesť, že najprv policajti našli v kufri vozidla drogy a až následne sa obžalovaný priznal k užitiu marihuany. Táto skutočnosť nesporne vyplýva z vykonaného dokazovania a nebola žiadnym dôkazom vyvrátená alebo spochybnená. Tento postup jednoznačne potvrdzuje, že v čase, keď policajt prehľadával kufor, bol obžalovaný podozrivý len so spáchania priestupku a nie so spáchania trestného činu tak ako to nesprávne uvádza prvostupňový súd. Z uvedeného vyplýva, že zákrok policajtov bol nezákonný a získaný dôkaz je pre trestné konanie nepoužiteľný. V otázke zákonnosti dôkazu vyznieva argumentácia prvostupňového súdu veľmi nejednoznačne. Z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, či mal súd za preukázané, že k vydaniu drogy došlo dobrovoľne alebo bola droga získaná pri prehliadke vozidla. Na jednej strane súd tvrdí, že je úplne nesporné, že obžalovaný vydal predmetné drogy dobrovoľne, na druhej strane (str. 21 odôvodnenia rozsudku) súd rozoberá zákonnosť získaného dôkazu podľa § 23 ods. 2 písm. a/ alebo b/ zákona o PZ, ku ktorej malo dôjsť práve prehľadaním priestorov kufra vozidla. Celú túto časť odôvodnenia rozsudku prvostupňový súd odvodzuje od skutočnosti, že obžalovaný sa najskôr priznal k užitiu drog a až následne mu bol prehľadaný kufor vozidla, čo je v úplnom rozpore s vykonaným dokazovaním a zistenými skutočnosťami.

Jediným dôkazom o dobrovoľnom vydaní drogy je zápisnica o vydaní veci ( č.l.83), ktorá je podľa názoru obhajoby, nezákonným dôkazom z nasledovných dôvodov:
• obsahuje nesprávne poučenie
• neobsahuje opis miesta, z ktorého mala byť nedovolená látka vydaná. Povinnosť uviesť v zápisnici aj tento údaj je vyjadrený napríklad v právnom názore NS SR v rozhodnutí č.k.6Tdo 19/2008. Práve táto okolnosť sa stala spornou pri preukazovaní zákonnosti získaného dôkazu. Konajúci policajti neuviedli v zápisnici miesto, z ktorého im mal obvinený drogu vydať, nevyhotovili z miesta, kde sa droga mala nachádzať, fotodokumentáciu a podľa ich tvrdenia poslali všetkých svedkov danej udalosti domov predtým, ako došlo k samotnému vydaniu drogy.

Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že pochybenie zápisnice ohľadom neuvedenia miesta, z ktorého sa vec vydáva, je možné odstrániť aj dodatočne výsluchom svedka, resp. osoby, ktorá zápisnicu spísala, je nutné uviesť, že s týmto by bolo možné súhlasiť, pokiaľ by osoba, ktorá spísala zápisnicu, toto miesto označila nemenne a jednoznačne. V danom prípade sa to však nestalo, nakoľko z výpovedi svedkov T. a K. vyplynuli práve v otázke miesta, kde mala byť droga umiestnená, najväčšie rozpory.

Vyhodnotením týchto skutočností tak možno dospieť k záveru, že dôkaz (omamná látka) bola získaná nezákonne nielen preto, že bola odňatá obžalovanému z batožinového priestoru vozidla v rozpore so zákonom, ale aj v dôsledku nesprávneho poučenia obžalovaného a nezákonne spísanej zápisnice o vydaní veci. Takto získaný dôkaz musí byť za danej dôkaznej situácie považovaný za nepoužiteľný, so všetkými s tým spojeným dôsledkami.

Okrem už uvedených výhrad voči rozsudku, vytýka obžalovaný súdu prvého stupňa aj nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku. Súd vo svojom odsudzujúcom rozsudku odvodzuje aplikáciu § 172 ods. l písm. c/,d/, ods.2 písm. a/ Tr. zákona od odsúdenia obžalovaného pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/ Tr. zákona a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 4T/81/2010 zo dňa 23.júna 2010. Keďže v skutkovej vete rozsudku chýba dátum právoplatnosti tohto rozhodnutia stáva sa napadnutý rozsudok ohľadom aplikácie § 172 ods. 2 písm. a/Trestného zákona, nepreskúmateľným.

Obžalovaný predniesol na hlavnom pojednávaní konanom po zrušení prvého odsudzujúceho rozsudku argumentáciu týkajúcu sa nesprávnej právnej kvalifikácie skutku, ktorá vychádzala z potreby aplikácie hmotnostného kritéria. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa prvostupňový súd vysporiadal s argumentáciou obžalovaného ohľadom potreby aplikácie hmotnostného kritéria pri určovaní obvykle jednorazovej dávky drogy, ktorá bola prednesená až po zrušení rozsudku tak, že predmetné skutočnosti neboli rozporované ani odvolacím súdom, keď aj odvolací súd konštatoval, že argument o nesprávnom ustálení počtu jednorazových dávok drogy zo strany obžalovaného nebol opodstatnený. Uvedený právny názor prvostupňového súdu považuje obžalovaný za nesprávny najmä z dôvodu, že v pôvodnom odvolaní bola obžalovaným použitá iná argumentácia týkajúca sa určovania obvykle jednorazovej dávky (vývojom právnej teórie a aplikačnej praxe skutočne prekonaná) ako na hlavnom pojednávaní konanom po zrušení odsudzujúceho rozsudku.

K argumentácií ohľadom právnej kvalifikácie skutku obsiahnutej v obžalobe prednesenej po zrušení odsudzujúceho rozsudku považuje obžalovaný za potrebné uviesť, že podľa najnovších právnych názorov, prezentovaných tak v rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave, ako aj v odborných článkoch (Z. listy článok publikovaný dňa 09.05.2016), za jednu priemernú obvykle jednorazovú dávku psychotropnej látky metamfetamínu je potrebné považovať materiál, ktorý dosahuje minimálnu celkovú hmotnosť 100mg s obsahom účinnej látky minimálne 10mg. Od celkovej hmotnosti 100mg sa potom budú odvíjať násobky obvykle jednorazovej dávky drogy uvedené v ustanovení § 135 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona. Celková hmotnosť zaisteného materiálu sa pritom posudzuje vo svojej celistvosti a je bez významu, či páchateľ mal prechovávané množstvo drogy rozdelené na viacero častí (napríklad rozdelené do tzv. skladačiek).

U obžalovaného malo byť nájdených v dvoch zatavených striekačkách spolu 495 mg absolútneho metamfetamínu (279 mg v jednej a 216 mg absolútneho metamfetamínu v druhej striekačke). Pokiaľ sa vychádza z hmotnostného kritériá prezentovaného napríklad v uznesení Generálnej prokuratúry zo dňa 20.júla 2015, alebo z judikátu trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline sp. zn. Jtk 14/11, v uznesení Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 05.05.2016 sp. zn. 4To/44/2016, ktoré bolo predložené prvostupňovému súdu, potom je nutné dospieť k záveru, že u obžalovaného boli nájdené štyri dávky.

Postup vyhodnocovania počtu obvykle jednorazových dávok podľa záverov znaleckého posudku vyhotoveného KEÚ PZ SR tak, ako to urobil prvostupňový súd, je v rozpore s vyššie uvádzaným právnym názorom. Záver o obvykle jednorazovej dávke drogy stanovuje výlučne orgán činný v trestnom konaní alebo súd. Znalecký posudok KEÚ PZ Bratislava je podkladom pre riešenie odbornej otázky spočívajúcej len v tom, aký materiál bol znaleckému ústavu predložený a v akom množstve, či je predložený materiál omamnou, respektíve psychotropnou látkou a či množstvo účinnej látky v nej je spôsobilé ovplyvniť psychiku konzumenta. Pojem obvykle jednorazová dávka drogy je pritom potrebné vykladať ako objektívne kritérium, t. j. je bez významu, či páchateľom je pravidelný konzument drog ako aj to, v akom štádiu závislosti od drog sa nachádza a akú veľkú dávku drogy považuje subjektívne (pre seba) za jednu dávku drogy, respektíve, či páchateľom je osoba, ktorá si chce drogu aplikovať prvýkrát.

S takto prednesenou argumentáciou, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje právnu kvalifikáciu skutku obžalovaného, sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal a v odôvodnení rozsudku ani nezdôvodnil, prečo ju nepovažuje za správnu resp., prečo ju neakceptoval, čím porušil § 168 ods. 1 Tr. poriadku.

Na základe uvedeného, pre prípad, že si odvolací súd neosvojí právny názor obhajoby o nezákonnosti dôkazov, je obžalovaný toho názoru, že žalovaný skutok je potrebné kvalifikovať ako skutok spáchaný podľa § 171 ods. 2 Tr. zákona, v dôsledku čoho bude potrebné obžalovanému uložiť primeraný trest podľa § 171 ods. 2 Tr. zákona v rozpätí trestnej sadzby od 1 do 5 rokov.

V závere odvolania poukázal obžalovaný aj niektoré významné skutočnosti týkajúce sa jeho osobných pomerov.

Prvostupňovým súdom bol obžalovaný označený za recidivistu, hoci v dvoch prípadoch sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Za potrebné však považuje uviesť, že v minulosti mal skutočne problém a pramenil z jeho drogovej závislosti. Obžalovaný nepopiera, že sa ako dospievajúci dostal do závislosti na drogách a mal skutočne problém túto závislosť zvládnuť.

Z odbornej literatúry je zrejme, že drogová závislosť je považovaná za chorobu, ktorá sa radí medzi chronické ochorenia centrálnej nervovej sústavy. Je možné ju diagnostikovať a liečiť. Liečba však nespočíva v izolovaní pacienta. Táto liečba musí byť komplexná, pretože závislosť nie je iba chorobou tela alebo len chorobou duše. Na tejto chorobe sa podieľajú faktory biologické, psychické, ekonomické a sociálne. Predpoklad, že výkonom trestu a izoláciou odsúdeného od spoločnosti sa problém vyrieši, nepovažuje obžalovaný za správny.

Podľa odborného vyjadrenia vypracovaného psychológom Z.. L. K., ktoré bolo priložené k odvolaniu, obžalovaný sa ,,…vďaka synovi dokázal vzdať drogovej závislosti a životného štýlu, ktorému holdoval predtým, než si uvedomil svoju rodičovskú rolu otca…“ Obžalovaný až po tom, čo našiel nový zmysel svojho života, dokázal zvládnuť závislosť. Týmto okamihom nebolo narodenie syna F., ale týmto okamihom bola príležitosť, po prepustení z výkonu trestu na slobodu, starať sa o syna a stať sa jeho faktickým otcom, naplniť svoju rolu rodiča. A. ich spoločného dieťaťa podmienila dôveru v obžalovaného tým, že nebude brať drogy. Až tento moment spôsobil u obžalovaného rozhodnutie zmeniť svoj vzťah k životu, k sebe samému a k svojmu okoliu. Až tento moment mu dal silu ísť na protitoxikomanickú liečbu a zvládnuť ju. Dnes je obžalovaný už tri roky bez drog, spolu s matkou svojho syna má v striedavej starostlivosti svojho syna F. a chodí riadne do práce. Je paradoxné, že práve to čo dalo obžalovanému silu zbaviť sa závislosti, je v súčasnosti ohrozené práve potenciou uloženia trestu, ktorý má sledovať záujem zákona.

Na základe všetkých uvedených skutočností je obžalovaný toho názoru, že v konaní boli použité dôkazy, ktoré nezodpovedajú kritériám zákonnosti. Pri ich vylúčení absentuje dôkaz, na základe ktorého by bolo možné vo vzťahu k obžalovanému vysloviť vinu a následne mu uložiť trest. Vychádzajúc z uvedeného žiada odvolací súd, aby v zmysle § 321 písm. b), d), e) Tr. poriadku napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a v zmysle § 322 ods.3 Tr. poriadku sám rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný alebo odvolací súd rozhodne tak, že prekvalifikuje žalovaný skutok na skutok spáchaný podľa

§ 171 ods. 2 Tr. zákona a uloží obžalovanému primeraný súhrnný trest podľa § 171 ods. 2 Tr. zákona, prípadne peňažný trest podľa § 56 a nasl. Tr. zákona.

Verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného I. D., ktorý riadne prevzal predvolanie na verejné zasadnutie, úkonu sa nezúčastnil a požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvala obhajkyňa v celom rozsahu na podrobných dôvodoch odvolania, ktoré boli pred súdom oboznámené a navrhla, aby odvolací súd rozhodol v zmysle petitu odvolania.

Zástupkyňa krajského prokurátora označila prvostupňový rozsudok za správny. Stotožnila sa so záverečným návrhom prokurátora, ktorý bol prednesený na súde prvého stupňa a z tohto dôvodu považuje odvolanie za nedôvodné.

Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len v tom prípade, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Plnením revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 ods. 1 Tr. poriadku, ktoré súd potreboval aj pre svoje rozhodnutie. Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych závažných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, alebo v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu.

Okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, tieto však nedostatočne vyhodnotil a následne dospel k záveru o vine obžalovaného, s ktorým sa odvolací súd nestotožnil.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil nasledovné:

Obžalovaný I. D. je na podklade obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo dňa 30.04.2014 trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Prvýkrát bolo súdom prvého stupňa vo veci rozhodnuté dňa 19.08.2015, kedy bol obžalovaný uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere desať rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. l/, písm. n/, § 37 písm. m/ Tr. zákona súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 30 mesiacov.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 0T/91/2013 zo dňa 18.11.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/10/2014 zo dňa 02.04.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom n zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zákona súd obžalovanému uložil ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky. Podľa § 73 ods. 2 písm. d/, § 74 ods. 1 Tr. zákona súd obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Na podklade odvolania obžalovaného rozhodol vo veci Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 08.03.2016 sp. zn. 3To 125/2015 tak, že postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol. Prvostupňové rozhodnutie bolo vyhodnotené ako predčasné, nakoľko z dôkazov, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní, nebolo možné prijať jednoznačný a ničím: nespochybniteľný záver o vine a to najmä z dôvodu, že zostali neobjasnené podstatné okolnosti skutku, keďže mal súd k dispozícii navzájom protichodné vyjadrenia osôb prítomných na mieste činu, pričom nejasnosti a vzniknuté rozpory neboli dostatočne dôsledne odstraňované. Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s rozdielnymi verziami priebehu skutku a nevenoval sa ani dôslednému prevereniu obrany obžalovaného.

V rámci zrušujúceho rozhodnutia bolo nariadené opätovným výsluchom svedkov Z. T. a J. K. bližšie objasniť priebeh ich služobného zákroku, predovšetkým so zameraním sa na existujúce rozpory v ich výpovediach. Náležitú pozornosť bolo potrebné venovať námietkam obhajoby, ktoré súvisia so zisťovaním podmienok pre adresovanie výzvy obžalovanému na vydanie veci a jeho náležitým poučením. Takisto bolo potrebné svedkov požiadať, aby po predložení fotodokumentácie z interiéru vozidla, presne uviedli, kde mal obžalovaný drogy uložené, odkiaľ ich vybral a akým spôsobom, pretože v tejto otázke vzbudzovali výpovede svedkov najväčšie pochybnosti.

V rámci opätovného prejednania veci na súde prvého stupňa okresný súd doplnil dokazovanie opätovným výsluchom svedkov J. K. a Z. T. a následne vo veci rozhodol.

Po preskúmaní veci na podklade odvolania podaného obžalovaným, odvolací súd konštatuje, že okresný súd nesprávne vyhodnotil získané dôkazy, následne dospel k nesprávnemu záveru v otázke viny a jeho rozhodnutím došlo k porušeniu Trestného zákona.

Okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní v dňoch 23.09.2014, 03.11.2014, 19.08.2015, 10.10.2016 a 31.10.2016 dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedkov Z. T., J. K., L. D., Z. J., I. J. a výsluchom znalcov O.. A.. Z. D. a U.. S. L.. Vychádzal takisto z listinných dôkazov obsiahnutých v spisovom materiáli.

Po opätovnom preskúmaní veci na podklade odvolania podaného obžalovaným, odvolací súd konštatuje, že ani doplnením dokazovania sa nepodarilo rozptýliť pochybnosti o priebehu skutkového deja, ktoré sú podmienené predovšetkým existenciou zásadných rozporov vo výpovediach svedkov Z. T. a J. K.. Pri vyhodnotení dôkazov nepostupoval okresný súd dostatočne dôsledne v duchu princípov upravených v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a nevenoval dostatočnú pozornosť zohľadnení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Tak ako to už bolo konštatované v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, okresný súd znovu nevenoval dostatočnú pozornosť zisteným rozporom vo vykonaných dôkazoch a nevzal dostatočne do úvahy obhajobné argumenty obžalovaného, ktorými reagoval na zjavné rozpory predovšetkým vo výpovediach zasahujúcich policajtov. V tomto smere je nutné dať v celom rozsahu za pravdu odvolaniu obžalovaného.

Zo stručnej analýzy obsahu výpovede obžalovaného je možné zistiť, že dôvodom zastavenia osobného motorového vozidla značky K. L., ktoré šoféroval, bolo spáchanie dopraného priestupku, nakoľko pri odbočovaní nedal znamenie o zmene smeru jazdy. Obžalovaný vo svojich výpovediach nemenne uvádza, že potom, čo predložil jednému z policajtov doklady, ho tento vyzval, aby z vozidla vystúpil a otvoril batožinový priestor motorového vozidla. Dôvod, prečo má otvoriť batožinový priestor, mu neuviedol. Potom čo policajt v kufri prehadzoval nejaké veci, našiel za plastom schované dve striekačky s pervitínom. Vtedy pri ňom stojaci policajt povedal kolegovi, aby ostatným trom spolujazdcom prikázal vystúpiť z vozidla. Ďalej otázky policajta smerovali k tomu, či je pod vplyvom drog, či niečo užil. Obžalovaný pripustil, že potom čo ho policajti zastavili, bol nervózny. Potom čo policajt našiel v kufri striekačky, vyzval ho k dychovej skúške. V žiadnom prípade ho však nevyzval k tomu, aby vydal veci súvisiace s trestnou činnosťou. Keď odišli z miesta spolujazdci obžalovaného, zostal s dvoma policajtmi sám. Povedali mu, že keď nepodpíše papier, na ktorom bolo uvedené, že striekačky vydáva dobrovoľne, tak ho domov nepustia. Obžalovaný dostal strach, bol vyplašený. Potom čo podpísal tento papier mu policajti povedali, že pôjdu k lekárovi na odber krvi a vtedy mu poradili, že má u lekára odmietnuť odber, kvôli tomu, aby mu nezobrali vodičák.

Obžalovaný okrem toho uviedol, že vozidlo, ktoré použil, bolo vozidlom jeho zamestnávateľa. Z. sa nachádzal iba v prednej časti vozidla nad rádiom a v stredovom paneli, kde je umiestnená ručná brzda, je šedý plast, v ktorom sú rôzne odkladacie priestory a tieto sú otvorené. Tieto tvrdenia obžalovaný podporil predloženou fotodokumentáciou.

Diametrálne odlišne popisuje priebeh zákroku svedok Z. T.. Pri tomto svedkovi je potrebné uviesť aj to, že jeho výpovede z prípravného konania a z hlavného pojednávania sa v zásadných okolnostiach, ktoré súvisia s priebehom kontroly a prehliadkou vozidla odlišujú tak, ako na to správne poukazuje obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania.

V zhode s obžalovaným svedok vypovedá o dôvode zastavenia vozidla. Po predložení potrebných dokladov si svedok všimol, že sa obžalovaný správa nervózne, preto sa ho pýtal na eventuálny konzum alkoholu a drog. Obžalovaný priznal konzum drog, preto bol vyzvaný, či je ochotný podrobiť sa dychovej skúške s čím súhlasil. Za asistencie ďalšej privolanej hliadky bola vykonaná dychová skúška s negatívnym výsledkom. Nakoľko sa obžalovaný priznal, že užil omamné látky bol poučený podľa § 8 ods. 2 zákona o Policajnom zbore, že ak má pri sebe veci pochádzajúce z trestnej činnosti, tieto môže dobrovoľne vydať. Povedal, že si nechce robiť žiadne problémy a že je ochotný vydať 2 ks striekačiek s obsahom pervitínu. Obžalovaný sa premiestnil k zadným dverám vozidla, ktoré otvoril, odklopil zadný popolník a rukou vybral zo stredového panelu 2ks injekčných striekačiek s obsahom bielej kryštalickej látky a tieto im dobrovoľne vydal. O tejto skutočnosti bola ďalej spísaná zápisnica o vydaní veci, ktorú obžalovaný po jej spísaní vlastnoručne podpísal. Až po tomto všetkom bol eskortovaný do nemocnice, kde sa odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu. Ostatné osoby, ktoré boli vo vozidle, boli po kontrole dokladov z miesta prepustené a odišli. Až potom čo tieto osoby odišli, im obžalovaný oznámil, že im chce vydať drogy.

Na rozdiel od svojej predchádzajúcej výpovede svedok Z. T. na hlavnom pojednávaní vypovedal odlišne keď uviedol, že po kontrole dokladov obžalovaného vyzvali, aby im ukázal povinnú výbavu vozidla. Obžalovaný vystúpil z vozidla, otvoril batožinový priestor a ukázal im povinnú výbavu. Počas tejto činnosti bol zbrklý a nervózny. Odlišne vypovedal svedok aj o tom, že obžalovaný po negatívnej dychovej skúške, hoci sa priznal k požitiu marihuany a pervitínu, priamo na mieste uviedol, že lekárske vyšetrenie, teda odber, odmietne. Svedkovi bolo zjavné, že obžalovaný je v úzkych, že je zmätený, rozplakal sa a hovoril, že nechce ísť sedieť, vtedy sa im priznal, že má pervitín. Povedal tiež, že drogy dobrovoľne vydá, ale predtým chcel, aby spolujazdcov poslali policajti preč, aby sa pred nimi nehanbil. Miesto nálezu striekačiek s pervitínom a spôsob ako sa k nim obžalovaný dostal, popísal svedok zhodne ako v prípravnom konaní. Svedok jednoznačne pred súdom uviedol, že policajti v batožinovom priestore vozidla prehliadku nerobili a nerobili ju ani v interiéri vozidla.

V zmysle pokynu nadriadeného súdu bol výsluch svedka doplnený aj po vrátení veci súdu prvého stupňa. Svedok si vzhľadom na odstup času si už na udalosť dôkladne nepamätal. S kolegom K. vykonávali hliadkovú službu v B. E. K. vo večerných hodinách. Zastavili osobné motorové vozidlo, koľko osôb bolo vo vozidle si už nepamätal. Pamätal si, že vodič im po poučení vydal drogy. Tiež si nepamätal vzhľadom na časový odstup, či v danom prípade išlo o obžalovaného. V celom rozsahu trval na úradnom zázname, ktorý bol vo veci spísaný. Mal za to, že obžalovaného vyzvali, že im môže vydať dobrovoľne zakázanú látku alebo veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Poučenie znelo, že ak má pri sebe drogy, zbrane alebo veci pochádzajúce z trestnej činnosti, že ich môže dobrovoľne vydať. Drogy obžalovaný vybral z vozidla zo stredového tunela. Zároveň potom, čo mu bola predložená fotodokumentácia z interiéru vozidla miesto zakreslil a popísal, že obžalovaný odklopil malý odkladací priestor alebo popolník, toto miesto označil krúžkom. Svedok vypovedal, že on stál pri zadných dverách na ľavej strane, čiže za vodičom a kolega stál z druhej strany za spolujazdcom. Keď obžalovaný vyberal veci, nachádzal sa vzadu pri zadných dverách na strane vodiča. Obžalovaný im otvoril batožinový priestor, kontrolovali povinnú výbavu, ale iným spôsobom batožinový priestor neprehľadávali. V batožinovom priestore sa nenachádzali nijaké veci, ktoré by obžalovaný neskôr dobrovoľne vydal alebo ktoré by boli iným spôsobom zaistené. Nespomínal si, či obžalovaný keď vyberal veci zo stredového panela, použil nejaké nástroje. Drogy obžalovaný odovzdal kolegovi. Aké množstvo drog a v čom boli zabalené, si vzhľadom na odstup času nepamätal. Z akého dôvodu bolo motorové vozidlo zastavené si vzhľadom na odstup času nepamätal.

Druhý člen policajnej hliadky, svedok J. K. vypovedal v prípravnom konaní zhodne ako svedok Z. T. v prípravnom konaní. Na hlavnom pojednávaní takisto ako jeho kolega odlišne od prípravného konania uvádza, že obžalovaný bol vyzvaný aj na to, aby ukázal povinnú výbavu motorového vozidla, preto prešiel dozadu k batožinovému priestoru. Dobrovoľné odovzdanie striekačiek s drogami, ku ktorým sa obžalovaný dobrovoľne priznal, že ich má v aute, po predchádzajúcom ústnom poučení; popisuje tento svedok odlišne od svojho kolegu. Mal ich vydať tak, že išiel do svojho vozidla na miesto vodiča a povedal, že ich má v aute pod plastom odkiaľ ich vytiahne. Kolega Z. T. stál vedľa obžalovaného a svedok svietil z opačnej strany do vozidla. Obžalovaný vtedy strčil ruku do stredového panela a odtiaľ z hĺbky vytiahol injekčnú striekačku. O tejto povedal, že id o pervitín. Ruku mal zhruba 20-30 cm pod plastom a odtiaľ odniekadiaľ drog vybral. Ešte predtým než došlo k dobrovoľnému vydaniu na požiadanie obžalovaného poslali policajti preč z miesta činu spolujazdcov.

Takisto tento svedok bol opakovane pred súdom vypočutý po vydaní prvého rozhodnutia odvolacieho súdu. Pamätal si, že obžalovaný dobrovoľne vydal drogy, išlo o vozidlo L. a vybral ich hlboko zvnútra stredového panelu. Obžalovaný demontoval rôzne časti tohto vnútorného interiéru bolo to také špecifické, pretože toto sa svedkovi ešte nestalo. Čo malo predchádzať vydaniu veci, si svedok vzhľadom na odstup času nepamätal. Pamätal si, že s obžalovaným bol na lekárskom vyšetrení na omamné a psychotropné látky. Nepamätal si, či došlo ku kontrole batožinového priestoru. Pokiaľ išlo o poučenie vo vzťahu k obžalovanému, na toto si svedok už nepamätal. Vždy majú nejaké predtlače a podľa toho sa osoby poučujú. Osoba vždy je najskôr poučená a až následne dôjde k úkonu. V tomto konkrétnom prípade sa vyjadriť nevedel. Vždy to prebieha tak, že ak je nejaké podozrenie, osoba je poučená o možnosti vydania veci, poučená je o tom, či má pri sebe drogy, zbrane pochádzajúce z trestnej činnosti. Predmetné veci môže dobrovoľne vydať, ale zároveň je poučená, že si s tým môže privodiť trestné stíhanie. Pokiaľ ide o poučenie toto sa prečíta a zároveň osoba si ho na predtlači prečíta. V čase keď obžalovaný vyberal drogu zo stredového panelu, svedok sa nachádzal zboku auta pri zadných dverách, z druhej strany bol kolega a obžalovaný demontoval vo vnútri stredový panel. Keď obžalovaný vyberal drogu tak sedel vo vozidle vzadu To, že na rozdiel od svojej výpovede z prípravného konania vo výpovedi na hlavnom pojednávaní uvádzal, že bol otváraný kufor na aute a že obžalovaný bol vyzvaný na ukázanie povinnej výbavy, svedok vysvetlil, že pôvodne túto okolnosť nepovažoval za potrebné uviesť, pretože je to bežný postup pri zastavení a kontrole vozidla. Po predložení fotodokumentácia z interiéru vozidla svedok zaznačil miesto, ktoré obžalovaný demontoval. Zaistené veci sa nachádzali vo vnútri stredového panelu a odtiaľ ich obžalovaný vyberal. Osobná prehliadka sa u obžalovaného nevykonávala. Nepamätal si či s u obžalovaného vykonávala dychová skúška. Tiež si nepamätal či vo vozidle okrem obžalovaného boli aj iné osoby. Svedok si nepamätal koľko kusov zaistenej látky obžalovaný vydal a ani v čom bola zabalená.

Svedkovia Z. J., I. J. a L. D. zhodne uviedli, že boli vo vozidle, ktoré viedol obžalovaný, keď ich zastavila policajná hliadka. Obžalovaný dal jednému z policajtov cez okienko doklady a druhý policajt stál z opačnej strany vozidla a svietil dnu. Policajt pri vodičovom okienku tohto vyzval, aby otvoril kufor auta. Všetci traja zostali sedieť vo vozidle. Obžalovaný kufor otvoril, avšak svedkovia sa neotáčali dozadu, nakoľko druhý policajt stále svietil baterkou dnu. Svedkovia si zhodne všimli, že policajti sa nachvíľu medzi sebou o niečom rozprávali, ale nikto z nich nezachytil o čom sa rozprávajú. Následne im policajti prikázali, aby oni traja vystúpili z motorového vozidla, kontrolovali ich totožnosť, ale neuviedli prečo. Jeden z policajtov si zapísal asi ich údaje a všetkých troch poslali preč. Nikto zo spomenutých svedkov nezaregistroval a nepočul, že by sa policajti s obžalovaným bavili o dychovej skúške. Vykonávanie dychovej skúšky nikto z nich nevidel. Takisto nikto z prítomných svedkov nepočul, že by sa obžalovaný priznal ku konzumu drog pred jazdou. Všetci sa však zhodujú v tom, že na pokyn jedného z policajtov došlo k prehliadke batožinového priestoru. Na správaní obžalovaného nikto zo svedkov nepostrehol nič výnimočné, bol trochu nervózny bežne ako každý, koho zastaví policajná hliadka, robil to, čo mu policajti prikazovali.

Okresný súd, tak ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku, vychádzal tiež zo zápisnice o vydaní veci, ktorá bola spísaná dňa 06.11.2013 o 22,30 hod, ktorou mal za preukázané, že obžalovaný vydal 2ks zatavených striekačiek s obsahom neznámej bielej kryštalickej látky. V texte zápisnice je zároveň poznačené ,,dobrovoľne som vydal 2 ks striekačiek a svoj čin ľutujem“. Čo sa týka ustálenia množstva zaistených drog, súd prvého stupňa sa opieral o znalecký posudok KEÚ PZ SR a tiež o výsluch znalkyne, ktorá posudok spracovala.

Znalci z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychológia, A.. E. B. a O.. A.. Z. D. sa vo svojich posudkoch venovali skúmaniu závislosti obžalovaného a riešili tiež otázku, či je nutné obžalovanému ukladať ochranné liečenie.

Na podklade vyššie konkretizovaných dôkazov okresný súd prijal záver, že skutok sa stal tak, ako je vymedzený obžalobou. Tento záver prijal bez toho, aby v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku vysvetlil, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení jednotlivých dôkazov, keďže tieto si navzájom odporujú. S existenciou viacerých verzií priebehu skutkového deja sa bez akéhokoľvek vysvetlenia a podrobnej analýzy jednotlivých dôkazov vysporiadal tak, že nekriticky prijal za preukázanú verziu o dobrovoľnom vydaní drogy obžalovaným za súčasného prehliadania podstatných rozporov vo výpovediach zasahujúcich policajtov. Následne pristúpil k objasňovaniu otázky, ktorú označil za spornú a je ňou otázka zákonnosti vykonania dôkazu – zaistenia dvoch plastových striekačiek s obsahom drogy. S tým podľa vyjadrenia okresného súdu súviselo aj zodpovedanie otázok, za akých okolností boli striekačky zaistené policajtami, ako prebiehal služobný zákrok, kde mal obžalovaný uložené drogy, ako ich vybral. Rovnako bolo potrebné zaoberať sa rozpornými tvrdeniami o tom, či a ako bol obžalovaný pred vykonaným zaistením drog poučený.

Primárne bolo potrebné vysvetliť, ako sa okresný súd vysporiadal s dvomi skupinami dôkazov, z ktorých vyplynuli dve verzie zaistenia drog a tým ustáliť, ktorá verzia je dôkazmi preukázaná. Potom bolo možné pristúpiť k hodnoteniu, či postup policajtov, ktorý predchádzal zaisteniu drog bol zákonný a je možné takto získaný dôkaz použiť v trestnom konaní vedenom proti obžalovanému.

Súd prvého stupňa po podrobnej právnej analýze postupu členov hliadky Pohotovostnej motorizovanej jednotky (svedkov Z. T. a J. K.), pri prijatí ich verzie o dobrovoľnom vydaní drogy obžalovaným po predchádzajúcom poučení, dospel k záveru, že policajti boli oprávnení vykonať služobný zákrok v zmysle zákona o Policajnom zbore. Keďže bol tento zákrok opodstatnený, policajti mohli postupom podľa § 21 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, prípadne podľa § 89 ods. 1 Tr. poriadku zaistiť vec, ktorá súvisela so spáchaním trestného činu. Takto zaistená vec následne mohla slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní podľa § 119 ods. 2 Tr. poriadku.

S vyššie uvedenými závermi súdu prvého stupňa sa odvolací súd nemohol stotožniť z dôvodov, ktoré sú uvedené v ďalšej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia a boli už naznačené v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení krajského súdu.

Z jednotlivých výpovedí obžalovaného a svedkov, ktorí boli prítomní na mieste činu – teda dvoch členov policajnej hliadky a troch spolujazdcov vo vozidle, je možné zistiť, že výpovede členov policajnej hliadky sú v rozpore s výpoveďou obžalovaného, rovnako sú v rozpore s výpoveďami svedkov Z. J., I. J. a L. D.. Tak ako už bolo spomenuté, čiastočne rozporne vypovedá svedok Z. T. v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní a takisto sú rozpory v popise miesta nálezu drog medzi výpoveďami Z. T. a J. K.. Opakované výsluchy posledných dvoch spomenutých svedkov neprispeli k odstráneniu rozporov v ich výpovediach, skôr naopak, uvádzaním nových údajov, ktoré súvisia s nálezom drog, vniesli do celého prípadu ešte viac pochybností.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa, odvolací súd nenachádza žiadne zásadné rozdiely medzi výpoveďami svedkov Z. J., I. J. a L. D. pri porovnávaní ich výpovedí v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní.

Všetci traja svedkovia zhodne v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní uviedli, že jeden z policajtov obžalovaného vyzval na otvorenie batožinového priestoru. Na rozdiel od nich troch obaja členovia policajnej hliadky v prípravnom konaní žiadnu prehliadku batožinového priestoru vôbec nespomínajú a až na hlavnom pojednávaní svedkovia Z. T. a J. K. uviedli, že obžalovaného vyzvali, aby ukázal povinnú výbavu v batožinovom priestore vozidla.

Okresnému súdu boli okrem toho v konaní pred súdom predložené dôkazy v podobe fotografií, zachytávajúce interiér služobného motorového vozidla, ktoré obžalovaný viedol v čase skutku. Tieto dôkazy boli obhajobou predložené za účelom preukázania vnútorného usporiadania interiéru tohto vozidla, najmä z dôvodu, že z výpovedí zasahujúcich policajtov nevyplývalo celkom jednoznačne, kde mal mať obžalovaný drogy uložené.

Fotografie boli stranám predložené k nahliadnutiu a sú založené ako súčasť zápisnice o hlavnom pojednávaní. Napriek tomu, že uvedené fotografie boli predložené svedkom Z. T. a J. K. k nahliadnutiu v priebehu ich výsluchu na hlavnom pojednávaní, súd prvého stupňa nevenoval absolútne žiadnu pozornosť vysvetleniam týchto svedkov, ktoré poskytli súdu po prezretí fotografií a vôbec ich nevyhodnocoval v kontexte s ich pôvodnými výpoveďami z prípravného konania. S. Z. T. tak, ako ho cituje aj súd prvého stupňa, výslovne uviedol ,,obžalovaný odklopil zadný popolník a rukou vybral zo stredového panelu 2ks injekčných striekačiek s obsahom bielej kryštalickej látky“.

V rámci výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 31.10.2017 tento svedok zakreslil do fotografie miesto v zadnej časti stredového panelu, pričom doplnil, že tento priestor sa nejako odklopil a zvnútra boli vybraté drogy. Obžalovaný sa pritom nachádzal v priestore ľavých zadných dverí alebo vo vnútri vozidla vzadu vľavo.

Takisto sa súd prvého stupňa nedostatočne venoval vyjadreniu druhého z policajtov J. K., ktorý naopak tvrdil, že obžalovaný im drogy vydával, keď sedel na mieste vodiča a dal ruku niekde pod plast, odkiaľ z hĺbky vytiahol injekčnú striekačku (spomína iba jednu striekačku). Tento svedok na rozdiel od svojho kolegu uviedol, že obžalovaný ako vodič vybral popolník zo svojho miesta a strčil ruku smerom dopredu k ručnej brzde, pričom ruku mal pod plastom zhruba 20-30 cm. Na hlavnom pojednávaní dňa 10.10.2017 dokonca uviedol, že išlo o špecifickú situáciu, lebo obžalovaný demontoval rôzne časti tohto stredového panelu, aby odtiaľ drogy vybral. Robil to podľa svedka z miesta vzadu za vodičom, pričom v predchádzajúcej výpovedi svedok pred súdom uviedol, že obžalovaný bol na mieste vodiča.

Z predložených fotografií je úplne zrejmé, že tento typ vozidla v zadnej časti stredového panelu nemá vôbec žiadny zakrytý popolník, ani iný priestor, ktorý by sa dal odklopiť. Pre informáciu odvolací súd dáva do pozornosti, že podľa fotodokumentácie sa popolník nachádza v danom vozidle iba vpredu pred rýchlostnou pákou a ručná brzda je umiestnená ako posledná z pohľadu osoby sediacej na mieste vodiča. Odhliadnuc od toho, že výpoveď svedka pôsobí v tejto otázke nejednoznačne a zmätočne, je ťažko uveriteľná z technického hľadiska s prihliadnutím na usporiadanie v stredovom paneli vozidla a svedkom uvádzanú dĺžku, na akú sa mal obžalovaný s rukou dostať, sediac pritom na mieste vodiča. Posledná verzia prednesená svedkom o demontovaní časti stredového priestoru je z technického hľadiska ťažko predstaviteľná, nakoľko ide o fixne spojené jednotlivé plastové časti stredového priestoru v oblasti ručnej brzdy a rýchlostnej páky a svedok neuvádza, že by obžalovaný pri tejto činnosti použil nejaké nástroje. Otvory, ktoré sú v zadnej časti tohto priestoru viditeľné, sú po vybratých skrutkách, pričom v týchto miestach bol namontovaný plech, ktorý fixoval dočasne inštalovanú opierku na ruku (zásah predchádzajúceho užívateľa vozidla).

Berúc do úvahy významné rozdiely v jednotlivých výpovediach svedkov T. a K., tak ako už boli detailne spomenuté v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, je nutné konštatovať, že títo dvaja svedkovia neposkytujú dostatočne presvedčivé informácie, ktoré by viedli k jednoznačnému a ničím nespochybniteľnému záveru o dobrovoľnom vydaní drogy obžalovaným z interiéru vozidla.

Záver o rozporoch odvodzuje krajský súd predovšetkým z toho, že sú k dispozícii výpovede obžalovaného a troch svedkov sediacich vo vozidle, ktorí tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, zhodne uvádzajú, že jeden z policajtov, ktorý komunikoval cez otvorené okienko s obžalovaným, tohto po predložení dokladov vyzval, aby z vozidla vystúpil a sprístupnil batožinový priestor. Policajti túto skutočnosť potvrdzujú a dôvodia tým, že žiadali vodiča o predloženie povinnej výbavy. Práve v bočnej časti batožinového priestoru, ktorý je krytý plastom sa podľa obžalovaného nachádzali injekčné striekačky s pervitínom. Potom, čo došlo k odhaleniu drog, boli všetci traja spolujazdci poslaní z miesta činu preč. Túto časovú postupnosť jednotlivých krokov ako aj samotný fakt, že ich policajti poslali z miesta preč, nie je možné spochybniť, nakoľko o nej vypovedajú všetci traja svedkovia a obžalovaný od začiatku zhodne. Ďalej sa v popise skutkových okolností, ktoré súvisia najmä so spôsobom zaistenia drogy, výpovede policajtov a obžalovaného zásadným spôsobom rozchádzajú a čo je najpodstatnejšie, rozpory sú prítomné medzi výpoveďami jednotlivých policajtov navzájom a zároveň sú prítomné rozpory medzi výpoveďami policajtov z prípravného konania a hlavného pojednávania.

Ako to už bolo spomenuté v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, opierajúc sa o výpovede policajtov, zostala neobjasnenou otázka, kde mali byť drogy vo vozidle uložené. Doplnenie výsluchov svedkov prinieslo oproti predchádzajúcim údajom ďalšiu zmenu v tom, že najmä svedok J. K. predniesol s odstupom štyroch rokov verziu o demontovaní časti stredového panelu, čo predtým nikdy neuvádzal a nevysvetľuje, aký nástroj alebo pomôcku k tomu obžalovaný použil. Na takýto detail si spomína napriek veľkému odstupu času aj keď to nikdy predtým nespomenul. Veľkým časovým odstupom súčasne obaja svedkovia dôvodia, keď vysvetľujú, prečo si na iné okolnosti skutku nepamätajú (kto drogy prevzal od obžalovaného, v čom boli uložené, o aké množstvo išlo a pod.)

Opierajúc sa o predchádzajúcu podrobnú analýzu dôkaznej situácie, tvrdenia policajtov o tom, že droga bola obžalovaným iniciatívne vybratá z interiéru vozidla, niekde z oblasti stredového panelu, nie sú dostatočne preukázané. V žiadnom prípade nie sú ich rozporuplné, čiastočne protichodné a v priebehu konania menené výpovede, spôsobilé vyvrátiť obranu obžalovaného podporenú tromi zhodnými a nemennými výpoveďami svedkov prítomných vo vozidle o tom, že drogy boli policajtami nájdené v batožinovom priestore potom, čo bol tento obžalovaným sprístupnený na výzvu policajtov, ktorí chceli skontrolovať povinnú výbavu vozidla.

Vychádzajúc z podstatných dôvodov podaného odvolania považuje odvolací súd za potrebné upriamiť pozornosť najmä na okolnosti súvisiace so spôsobom zaistenia drog a zhodnotiť postup členov policajnej hliadky potom, čo zastavili vozidlo, ktoré viedol obžalovaný.

Vykonaným dokazovaním bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu spoľahlivo preukázané, že obžalovaný I. D., tak ako to v úplnej zhode popisujú všetky vypočuté osoby, ako vodič osobného motorového vozidla porušil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona tým, že pri prechádzaní križovatkou nedal znamenie o zmene smeru jazdy. Po zistení tohto konania obžalovaného boli členovia policajnej hliadky oprávnení zastaviť vozidlo, ktoré obžalovaný viedol, nakoľko bolo zjavné, že vodič vozidla sa dopúšťa priestupku. Potom, čo vozidlo zastavili, vypýtali si od obžalovaného príslušné osobné doklady a doklady od vozidla. Za akceptovateľný a zákonný postup je bez akýchkoľvek pochybností možné označiť aj to, že u obžalovaného ako vodiča bola vykonaná dychová skúška, ktorá bola negatívna. Zo žiadneho dôkazu, ktorý bol vykonaný v tejto veci však už nie je možné zistiť, akým spôsobom bol priestupok riešený, aká sankcia bola obžalovanému uložená v rámci priestupkového konania. Absentuje okrem toho aj výsledok dychovej skúšky, ktorá mala byť vykonaná v spolupráci s inou policajnou hliadkou, keďže Z. T. a J. K. nemali k dispozícii prístroj na vykonanie takejto skúšky. Tieto zistenia však považuje aj odvolací súd za nepodstatné, pretože nemajú zásadný vplyv na posudzovanie otázok rozhodujúcich pri vyhodnotení postupu policajtov vo vzťahu k zaisteniu drog.

Čo sa týka postupu policajtov, členov hliadky Z. motorizovanej jednotky KR PZ Bratislava a ich služobného zákroku, tento mohol byť realizovaný iba v medziach zákona o Policajnom zbore a to z dôvodu, že policajti nedisponovali žiadnou informáciou o podozrení zo spáchania trestného činu obžalovaným, prípadne osobami nachádzajúcimi sa vo vozidle, ani nebol pri páchaní trestného činu pristihnutý. Ničím nespochybniteľný je fakt, že dôvodom zastavenia vozidla bolo iba to, že obžalovaný ako vodič nedal pri odbočovaní znamenie o zmene smeru jazdy. Nešlo teda o realizovanie žiadnej plánovanej policajnej akcie, žiadnu preventívnu kontrolu, žiadne pátranie po osobách, či vozidlách. Obžalovaný sa k porušeniu predpisov priznal, doklady, ktoré predložil, boli v poriadku. Zistenie porušenia povinností vodiča v zmysle predpisov o prevádzke na pozemných komunikáciách bolo vodičovi oznámené, bol vyzvaný na predloženie potrebných dokladov a následne tiež na otvorenie batožinového priestoru so zdôvodnením, že policajti chcú skontrolovať povinnú výbavu vozidla.

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že ak by policajti aj naozaj chceli zistiť, či má obžalovaný túto výbavu v poriadku, mohlo k tomu dôjsť iba tak, že by obžalovaný výbavu z batožinového priestoru sám vybral a predložil by im ju. Obžalovaný však z batožinového priestoru nič nevybral. Zjavne sa k tomuto kroku nepristúpilo, keďže nikto z osôb prítomných na mieste, nič o výsledku kontroly neuvádza. Akýkoľvek aktívny zásah policajtov do batožinového priestoru (otváranie uzavretých oddelení, prezeranie vecí a pod.) môže byť posúdené iba ako prehliadka motorového vozidla v zmysle § 23 ods. 2 zák. o PZ, na ktorú policajti nemali žiaden zákonný dôvod.

Podľa § 23 ods. 2 zák. o PZ policajt je oprávnený vykonať prehliadku dopravného prostriedku, vecí, batožiny a nákladu, ktoré sa v ňom prepravujú, alebo elektronickú kontrolu vozidla prepojením kontrolovaného vozidla so zariadením určeným na kontrolu identifikačných údajov vozidla,

a) ak je podozrenie, že používaním dopravného prostriedku, na dopravnom prostriedku alebo v súvislosti s dopravným prostriedkom bol spáchaný trestný čin,
b) pri pátraní po hľadanej alebo nezvestnej osobe, zbraniach, strelive, výbušninách, omamných latkách, psychotropných látkach, jedoch, prekurzoroch, jadrových alebo iných rádioaktívnych materiáloch, vysokorizikových chemických látkach a vysoko rizikových biologických agensoch a toxínoch a veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti alebo súvisiacich s trestnou činnosťou,
c) pri odhaľovaní neoprávneného prechodu štátnej hranice alebo neoprávneného pobytu.

Obžalovaný sa svojim konaním preukázateľne mohol dopustiť iba priestupku, ktorý bol policajtami ihneď objasnený a vzhľadom na jeho charakter a závažnosť, odvolací súd nevidí naozaj žiadny dôvod, aby pri tomto type porušenia dopravných predpisov vykonávali policajti zaradení do osobitného útvaru poriadkovej polície kontrolu povinnej výbavy vozidla.

Policajti v tejto fáze vykonávania služobného zákroku nemali k dispozícii žiadne informácie alebo zistenia, ktoré by zakladali akékoľvek iné podozrenia z páchania trestného činu alebo priestupku. Dychová skúška bola u obžalovaného vykonaná až neskôr, keďže nikto zo spolujazdcov príchod ďalšej hliadky nevidel a hliadka prítomná na mieste nedisponovala potrebným vybavením. Táto bola negatívna, ale až po jej vykonaní prebehla komunikácia o konzume pervitínu, ktorá mala za následok predvedenie obžalovaného do zdravotníckeho zariadenia za účelom vykonania odberu biologického materiálu a zistenia prítomnosti drog v tele obžalovaného. Až v tejto fáze vzniklo podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 289 Tr. zákona, ktoré oprávňovalo policajtov konať v zmysle Trestného poriadku, avšak drogy už boli v tom čase zaistené, čo je všetkými dôkazmi spoľahlivo preukázané.

Podľa § 89 ods. 1 Tr. poriadku kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju treba na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať. Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to, že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá, ako aj na iné následky nevyhovenia.

Tak ako na to v dôvodoch odvolania správne poukazuje obžalovaný, jediným dôkazom o dobrovoľnom vydaní drogy je zápisnica o vydaní veci, ktorá je podľa názoru obhajoby, nezákonným dôkazom z dôvodu, že obsahuje nesprávne poučenie a neobsahuje opis miesta, z ktorého mala byť nedovolená látka vydaná. Povinnosť uviesť v zápisnici aj tento údaj je vyjadrený napríklad v právnom názore NS SR v rozhodnutí č.k.6Tdo 19/2008. Práve táto okolnosť sa stala spornou pri preukazovaní zákonnosti získaného dôkazu. Konajúci policajti neuviedli v zápisnici miesto, z ktorého im mal obvinený drogu vydať, nevyhotovili z miesta, kde sa droga mala nachádzať, fotodokumentáciu a podľa ich tvrdenia poslali všetkých svedkov danej udalosti domov predtým, ako došlo k samotnému vydaniu drogy.

Čo sa týka argumentácie prvostupňového súdu, že nedostatky zápisnice ohľadom neuvedenia miesta, z ktorého sa vec vydáva, je možné odstrániť aj dodatočne výsluchom svedka, resp. osoby, ktorá zápisnicu spísala, na tomto mieste je naozaj nutné súhlasiť s obhajobnými tvrdeniami obžalovaného, že tento názor by bol správny, pokiaľ by osoba, ktorá spísala zápisnicu, toto miesto označila nemenne a jednoznačne. V danom prípade sa to však nestalo, nakoľko z výpovedi svedkov T. a V. vyplynuli práve v otázke miesta, kde mala byť droga umiestnená, najväčšie rozpory.

Za vážny nedostatok považuje odvolací súd aj obsah poučenia, ktorý je v zápisnici obsiahnutý, nakoľko v poučení v predtlači sa uvádza, že osoba, ktorá má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinná ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu. Ak osoba výzve nevyhovie, môže jej byť vec odňatá a je možné jej uložiť poriadkovú pokutu. Obaja policajti sa na obsah poučenia uvedený v predtlači odvolávajú, nakoľko si na obsah ústne podaného poučenia už nepamätali. Tu sa postup policajtov dostáva do rozporu s právom podozrivej osoby neprispievať k vlastnému obvineniu. Predpokladá sa totiž, že obžaloba v trestnej veci sa snaží preukázať vinu bez toho, aby sa uchyľovala k dôkazom získaným prostredníctvom donútenia alebo nátlaku bez ohľadu na vôľu obvineného. V tomto zmysle je toto právo úzko spojené s prezumpciou neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru. Právo neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného mlčať. Tak ako sa všeobecne chápe v právnych poriadkoch zmluvných strán dohovoru a inde, nezahrňuje toto právo použitie tých vecí v trestnom konaní, ktoré je možné získať od obvineného prostredníctvom donútenia, ale ktoré existujú nezávisle na jeho vôli, ako sú okrem iného dokumenty získané na základe príkazu, vzorky dychu, krvi, moču a telesných tkanív na účely analýzy DNA. V prípade vydania veci dôležitej pre trestné konanie však o takúto situáciu nejde.

Sumarizujúc predchádzajúce teoretické východiská, ak by aj výpovede policajtov boli vzhľadom na svoju jednoznačnosť, nemennosť a vnútornú logiku spôsobilé preukázať spáchanie skutku spôsobom, ktorý je vymedzený skutkovou vetou, v dôsledku nesprávneho poučenia, keď je podozrivý pod následkom uloženia pokuty fakticky donútený vydať drogy a tým vlastne zásadným spôsobom prispieť k vlastnému obvineniu, nie je možné na takto získaný dôkaz prihliadať.

Vyhodnotením týchto skutočností tak možno dospieť k záveru, že dôkaz (psychotropná látka) bola získaná nezákonne nielen preto, že bola odňatá obžalovanému z batožinového priestoru vozidla v rozpore so zákonom, ale aj v dôsledku nesprávneho poučenia obžalovaného a nezákonne spísanej zápisnice o vydaní veci. Takto získaný dôkaz musí byť za danej dôkaznej situácie považovaný za nepoužiteľný, so všetkými s tým spojeným dôsledkami.

Ak bol dôkaz získaný v rozpore s Trestným poriadkom, či v rozpore s osobitným zákonom (napríklad so zákonom o policajnom zbore), nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní a nemôže ani prispieť pre náležité objasnenie veci (§ 119 ods. 2 Tr. por. argumentum a contrário).

Za dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom, sa považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz získaný na základe takéhoto dôkazu. Nezákonnosťou sú teda postihnuté aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré boli získané na základe nezákonného postupu. Nemožno preto použiť ani ďalšie dôkazy, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo, ako výsledok nezákonného postupu.

V prejednávanom prípade je dôležité zdôrazniť, že po oboznámení sa s vykonanými dôkazmi vôbec neobstojí argumentácia súdu prvého stupňa, na ktorej postavil výrok o vine. Zásada voľného hodnotenia dôkazov, na ktorú sa okresný súd odvoláva, poskytuje súdu možnosť hodnotenia dôkazov podľa svojho vnútorného presvedčenia (voľného uváženia), ktorá však neznamená možnosť ľubovôle, ale musí byť založená na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom. V súlade s tým Trestný poriadok ustanovuje, že súd je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, ako sa súd vyrovnal s obhajobou. Porovnávajúc obsah jednotlivých vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenie súdom prvého stupňa, je zrejmý ich zjavný nesúlad. Závery súdu prvého stupňa nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Zo zásady prezumpcie neviny zakotvenej v § 2 ods. 4 Tr. poriadku vyplýva, že nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina, a teda obvinený nie je povinný svoju nevinu dokazovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, ktorá je dôležitá pre posúdenie zavinenia obvineného, nemožno rozhodnúť v jeho neprospech. To platí aj v prípadoch, v ktorých pri objasňovaní veci došlo k nedostatkom, ktoré sa už odstrániť nedajú, hoci pri správnom postupe by mohli byť zistené okolnosti svedčiace v neprospech obžalovaného.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a obžalovaného I. D. spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku oslobodil.

Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.