Oslobodzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu sa dotýka skutkovej podstaty trestného činu podvodu, ktorý mal byť založený na nevrátení pôžičky.

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/16/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112010845
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marcela Kosová

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Marcely Kosovej a sudcov JUDr. Petra Štifta a JUDr. Michala Valenta, v trestnej veci obžalovaného A. G., pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného A. G. a Okresnej prokuratúry Bratislava I proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/64/2012 zo dňa 20.10.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.09.2018 takto

r o z h o d o l :

I.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Z. § 322 ods. 3 Tr. por. z dôvodu § 285 písm. b/ Tr. por. sa obžalovaný
A. G., nar. XX.XX.XXXX v I., trvalé bytom I., K. č.XXXX/X
o s l o b o d z u j e
spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava l č.k. 4 Pv 376/12-18 zo dňa 08.10.2012 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
začiatkom júla roku 2011 v I., na E. A. I., v pobočke J. banky a.s., súd si vedomý svojich dlhov, ktoré nebol schopný splácať a predstierajúc vlastníctvo niekoľkých bytov, predajom ktorých bude môcť uspokojiť pohľadávku poškodenej U.. B. Z., vylákal od nej bezúročnú pôžičku a vo výške 40.000,- €, ktorú sa zaviazal vrátiť najneskôr do troch týždňov od jej prevzatia, čo však neurobil, a preto 13.11.2011 podpísal s poškodenou dohodu o splátkach dlhu, v ktorej uznal svoj dlh vo výške 37.500,- € a zaviazal sa ho splatiť v termíne do 22.09.2011, čo však do dnešného dňa neurobil, čím poškodenej U.. B. Z., narodenej XX.XX.XXXX, trvalé bývajúcej v I., na S. ulici číslo XX, spôsobil škodu vo výške 37.500,- €, pretože skutok nie je trestným činom.
II.
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava I zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/64/2012 zo dňa 20.10.2017 bol obžalovaný A. G. uznaný vinným zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. na hore uvedenom skutkovom základe. Súd prvého stupňa obžalovanému podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere tri roky. Podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. obžalovanému výkon uloženého trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní jeden rok s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný A. G. proti všetkým jeho výrokom a okresná prokuratúra čo do výroku o treste.
V odôvodnení odvolania obžalovaný A. G. prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nezákonný a napáda ho pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení ako aj preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, napadnutý rozsudok vychádza z nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom sú tu pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona. Konanie obžalovaného nie je v žiadnom prípade trestným činom, ide o záväzkovo právny vzťah dvoch osôb, na riešenie ktorého sa vzťahujú kódexy civilného práva, teda najmä Občianskeho zákonníka. Napriek tejto skutočnosti, o ktorej mala poškodená nepochybne vedomosť, rozhodla sa riešiť civilný záväzkovo-právny vzťah prostriedkami trestného práva a orgány činné v trestnom konaní použiť v súkromnoprávnej oblasti vo svoj prospech, teda na dosiahnutie účelu, pre ktorý s obžalovaným uzavrela zmluvu o pôžičke. Počas celého prípravného konania poškodená nijako nespochybňovala obžalovaného čestné úmysly pri procese žiadosti o pôžičku a sama vypovedala, že nemala dôvod mu neveriť. Až následne, a to až v štádiu súdneho konania uviedla skutočnosť, že ak by vedela o tom, že si požičiava finančné prostriedky na splatenie inej pôžičky, peniaze by mu nepožičala. Túto skutočnosť však súd účelovo poňal do rozsudku ako bazálny dôkaz a opiera o neho samotné rozhodnutie o vine napriek tomu, že nie je jednak pravdivé, ale najmä preto, že nezakladá zavinenie páchateľa v čase žiadosti o pôžičku. Pôžička nemala žiadny účel, obžalovaný sám uvádzal poškodenej, že mu horí termín splatnosti pôžičky a potrebuje svoju dočasnú insolventnosť až do ďalšieho obchodu pokryť požičanou sumou. Navyše podľa nášho práva po pôžičke peňazí je dlžník disponentom požičanej sumy a môže ju použiť ľubovoľne, podľa vlastného uváženia. Súd ignoroval všetky ďalšie nepriame dôkazy a nesprávne vyhodnotil vzťah medzi obžalovaným a poškodenou, dvoch bývalých kolegov z realitnej kancelárie, kde bol obžalovaný zamestnávateľom poškodenej a pôžička bola výlučne ústnou, teda vznikol medzi naozaj dvomi blízkymi ľuďmi, kde úmysel obžalovaného uviesť poškodenú do omylu by bol nielen kontraproduktívny, ale zároveň by nabúral ich veľmi dobré osobné a pracovné vzťahy. Počas celého trestného konania bolo vznesené obvinenie a následná obžaloba založená výlučne iba na výpovedi poškodenej, ktorá navyše sama nespochybňovala snahu o vrátenie uvedenej sumy buď formou splátok, ochotným podpísaním exekučného titulu notárskej zápisnice o uznaní dlhu, ale nakoniec aj potvrdila platnosť dohody o vyrovnaní medzi ňou a obžalovaným, ktorou jej tento uvedenú sumu v celosti vrátil. Súd nevykonal a ani nemohol vykonať akýkoľvek iný konkrétny, jasný a jednoznačný dôkaz o tom, že obžalovaný konal v čase, keď si peniaze od poškodenej požičiaval účelovo a podvodne tak, že požičané peniaze poškodenej už nevráti. Takýto dôkaz v konaní produkovaný jednoducho byť nebol.
Obhajoba ďalej uviedla, že z vykonaného dokazovania vyplynulo to, že pokiaľ na základe vyššie uvedených skutočností obžalovaný svoj záväzok v celosti splnil, aj keď po lehote a jeho zavinenie bolo už pred podaním obžaloby dubiózne, bolo povinnosťou súdu vykonať ďalšie dôkazy, ktoré by obžalovaného zo spáchania skutku buď jednoznačne usvedčovali, alebo vyvinili. Takýmto dôkazom sa nepochybne javil možný osobný výsluch exmanželky obžalovaného D. G., ktorej osobný výsluch podľa obhajoby logicky navrhol intervenujúci prokurátor, ako aj samotný obžalovaný. Tento osobný výsluch bol podstatný preto, pretože došlo k určitému vývinu dôkaznej situácie novou skutočnosťou, ktorou bolo jednak vrátenie pôžičky, ale čiastočne aj výpoveď poškodenej a dovtedy prokurátor deklaroval nepriaznivú finančnú situáciu obžalovaného v čase uzatvárania ústnej zmluvy o pôžičke výlučne listinami.
Posledným pochybením súdu bola nesprávna aplikácia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností spáchania skutku. Súd obžalovanému ukladal trest v zákonných hraniciach ustanovenia § 221 ods.
1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., a teda v základnej sadzbe tri roky až desať rokov odňatia slobody. Prihliadol však na skutočnosť, že ešte pred rozhodnutím súdu splatil celý zvyšok pôžičky, na základe čoho poškodená prehlásila, že voči jeho osobe nemá ďalšie nároky. Súd sa taktiež vyrovnal s poľahčujúcimi ako aj priťažujúcimi okolnosťami v zmysle § 36 a § 37 Tr. zák. tak, že mu nepriznal poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť, pretože žiadne z týchto nezodpovedali zistenému skutkovému stavu. Obžalovanému oprávnene mala svedčiť jedna poľahčujúca okolnosť oproti žiadnej priťažujúcej. Nad rámec vyššie uvedených skutočností sa nebudem preto ani venovať odvolaniu okresného prokurátora, v ktorom z mne neznámeho dôvodu nazval môjho klienta deviantom.
Na základe vyššie uvedených skutočností preto záverom obhajca navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. l písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a v zmysle § 322 ods. 1
Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I v dôvodoch odvolania uviedol, že je toho názoru, že súdu sa vykonaným dokazovaním podarilo správne zistiť a ustáliť skutkový stav. Nemožno sa však stotožniť s trestom uloženým obžalovanému A. G. ani s postupom pri ukladaní trestu obžalovanému. Pri tak závažnom trestnom čine, akým bezpochyby je zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a) Trestného zákona, sa nemožno stotožniť s uloženým podmienečným trestom odňatia slobody, resp. s tak nízkou podmienkou, akou je jeden rok.
Trestný zákon číslo 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, podľa ustanovení ktorého je protiprávne konanie obžalovaného právne kvalifikované, v tejto súvislosti stanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby tri roky a s hornou hranicou trestnej sadzby desať rokov. Predseda senátu Okresného súdu I. I teda uložil obžalovanému A. G. trest odňatia pri samej dolnej hranici zníženej trestnej sadzby vo výmere tri roky, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu jeden rok za súčasného uloženia probačného dohľadu obžalovanému.
Nepochybne je potrebné zohľadniť aj zrejmú argumentáciu predsedu senátu Okresného súdu Bratislava I spočívajúcu v tom, že súd postupoval v zmysle ustanovenia § 34 Trestného zákona s tým, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne ho odradí od páchania ďalšej trestnej činnosti. Pri určovaní druhu a jeho výmery súd prihliadal najmä na spôsob spáchania a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy. Súd tiež prihliadol aj na skutočnosť, že ešte pred zasadnutím súdu na záverečnú poradu zaplatil celú spôsobenú škodu. Je však potrebné mať na zreteli skutočnosť, že obžalovaný A. G. sa dopustil protiprávneho konania ktoré zákon klasifikuje ako zločin, teda závažnejšiu trestnú činnosť. K osobe obžalovaného je potrebné uviesť, že obžalovaný už bol v minulosti dvakrát súdne trestaný, síce sa na neho hľadí ako na súdne netrestaného, ale tieto skutočnosti dotvárajú obraz obžalovaného ako devianta, ktorému je potrebné zabrániť v páchaní ďalšej trestnej činnosti a som toho názoru, že podmienečné odsúdenie je prostriedkom pôsobenia na páchateľa a alternatívou krátkodobých nepodmienečných trestov odňatia slobody, avšak u páchateľov nie príliš závažných trestných činov. Za takýto zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a) Trestného zákona však za žiadnych okolností nemožno považovať.
Záverom prokurátor navrhol, aby v zmysle ustanovenia § 321 odsek 1 písmeno e) Trestného poriadku krajský súd zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/ 64/2012 zo dňa 20. októbra 2017 vo výroku o treste a aby súc oprávnený ustanovením § 322 odsek 1 Trestného poriadku vrátil trestnú vec obžalovaného A. G. za zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a) Trestného zákona Okresnému súdu Bratislava I na jej opätovné prejednanie v potrebnom rozsahu a následné rozhodnutie.
Krajský súd ako súd odvolací vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného za splnenia podmienok v zmysle § 293 ods. 5, ods. 7 Tr. por.
Zástupkyňa krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedla, že sa pridržiava písomne podaného návrhu okresnej prokuratúry a odvolanie obžalovaného navrhla zamietnuť ako nedôvodné.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajkyňa obžalovaného navrhla, aby krajský súd v celom rozsahu zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby pre žalovaný skutok, v ktorom prokurátor videl zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods.. 3 písm. a/ Tr. zák. oslobodil a to podľa § 285 písm. b/ Tr. por. V danej veci nebola preukázaná ani subjektívna ani objektívna stránka žalovaného trestného činu. Podotkla, že pôžička zo strany poškodenej bola poskytnutá obžalovanému bez akejkoľvek písomnej dohody, to znamená, že obžalovaný mohol kedykoľvek poprieť jej existenciu, čím by sa poškodená dostala do dôkaznej núdze nielen ohľadne poskytnutej sumy, ale existencie pôžičky ako takej. Naopak obžalovaný začal svoj dlh splácať ešte skôr ako s poškodenou spísali dohodu o splátkach a do dnešného dňa už je celý dlh splatený. Rovnako tak nie je možné hovoriť o tom, že poškodenú uviedol do omylu ako je to uvedené v skutkovej vete. V súčasnosti je možné komukoľvek nahliadnuť do katastra nehnuteľností a presvedčiť sa, či daná osoba vlastní nejakú nehnuteľnosť. Navyše, poškodená dlhé roky pracovala s obžalovaným a mala vedomosť o jeho majetkových pomeroch. Čo sa týka odvolania OP, toto navrhla ako nedôvodné zamietnuť.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por. ) primárne konštatoval prípustnosť odvolania
(§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por.
Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného A. G. je dôvodné a odvolanie okresnej prokuratúry dôvodné nie je.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.
Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Pred súdom prvého stupňa bolo na hlavnom pojednávaní vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., avšak prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom.
Vo všeobecnosti najskôr treba uviesť, že trestné konanie je konaním „ultima ratio“ a má sa použiť až vtedy, keď zlyhajú občianskoprávne resp. obchodnoprávne prostriedky. Na protiprávne konanie je potrebné reagovať prostriedkami trestného práva až v krajnom prípade. Trestnoprávnu represiu je potrebné chápať ako ultima ratio, – pokiaľ zároveň nie sú splnené predpoklady trestnoprávnej zodpovednosti – nemôže a nesmie slúžiť k uspokojeniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy. Právny poriadok, hoci vnútorne diferencovaný, tvorí jednotu a ako s takým je treba s ním zaobchádzať pri aplikácii jednotlivých ustanovení a inštitútov; preto pokiaľ ide o naplnenie objektívnych znakov trestného činu, pri premietnutí princípu trestnoprávnej represie ako posledného prostriedku – „ultima ratio“ – nemôže byť ignorovaná civilnoprávna stránka veci. Trestné právo v zásade nemôže slúžiť ako prostriedok nahrádzajúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana prevažne celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. V právnom štáte je totiž neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ nie sú popri tom splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, resp. pokiaľ nie sú tieto predpoklady celkom nespochybniteľne zistené.
Podľa ustálenej súdnej praxe pri trestnom čine podvodu podľa § 221 Tr. zák., sa vyžaduje pre naplnenie objektívnej stránky tohto trestného činu konanie, t.j. aby páchateľ uviedol niekoho do omylu alebo využil niečí omyl, ďalej príčinná súvislosť medzi konaním a následkom (táto osoba v dôsledku svojho omylu vykoná majetkovú dispozíciu), ako aj následok vo forme škody a obohatenia (touto dispozíciou vznikne na cudzom majetku škoda a zároveň sa tým páchateľ alebo niekto iný obohatí). Spúšťacím mechanizmom pri trestnom čine podvodu je uvádzanie iného do omylu alebo využívanie omylu iného, pretože len v prípadoch, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom inej osoby, môže ísť o spáchanie trestného činu podvodu. Spoločný základ podvodných konaní spočíva v „omyle“ inej osoby (osoby odlišnej od páchateľa). Omyl ako rozpor predstavy so skutočnosťou v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu musí mať navyše určitú „kvalitu“ (nestačí akákoľvek nepravda) a musí byť prostriedkom spôsobilým na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Ak však osoba v omyle vykonávajúca majetkovú dispozíciu má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona, zo zmluvy alebo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho považovať za „uvádzanie do omylu“ v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. V danom prípade je potrebné brať do úvahy
aj tzv. dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu alebo ktorej omyl chce páchateľ využiť.
Na zložke vedomostnej a vôľovej sú v Trestnom zákone vybudované dve formy zavinenia (úmyselné a nedbanlivostné), pričom rozlíšenie medzi nimi sa robí prostredníctvom vôľovej zložky. Úmyselné zavinenie obsahuje vždy vedľa vedomostnej zložky aj zložku vôľovú, pričom u nedbanlivostného zavinenia vôľová zložka chýba. Kritérium vôle je teda rozhodujúcim kritériom na rozlíšenie foriem zavinenia (úmyslu a nedbanlivosti), pretože je podstatný rozdiel predovšetkým v tom, či páchateľ následok chcel (alebo s ním bol aspoň uzrozumený) alebo ho nechcel. Zložka vedomostná, respektíve vôľová, nemusí vždy zodpovedať objektívnej realite, nakoľko predstava páchateľa sa nemusí vždy úplne prekrývať s následkom jeho konania.
Znaky subjektívnej stránky trestného činu sú rovnako ako aj ostatné znaky skutkovej podstaty predmetom dokazovania v trestnom konaní, avšak na rozdiel od ostatných znakov skutkovej podstaty (napríklad objektívnej stránky), je možné o nich viesť dokazovanie spravidla len dôkazmi nepriamymi, t. j. zisťovaním vonkajších okolností, z ktorých je možné usudzovať zavinenie alebo motív páchateľa a z ktorých sa dá podľa zásad správneho myslenia usudzovať vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestným zákonom.
O úmyselné zavinenie ide vtedy, ak páchateľ chcel spôsobiť svojim konaním skutočnosti, ktoré je možné podradiť pod znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo si tieto skutočnosti predstavoval aspoň ako možné. Do úmyselného zavinenia teda spadajú dva rozdielne prípady úmyslu a to úmysel priamy a úmysel nepriamy, nakoľko vôľové konanie páchateľa môže byť zamerané na to, čo priamo páchateľ sleduje, ale aj na to, čo síce možno označiť za právne významný následok, avšak z pohľadu páchateľa za následok vedľajší. O priamy úmysel ide vtedy ak si páchateľ následok predstavil (aspoň ako pravdepodobný) a chcel ho spôsobiť. Vôľová zložka vyjadruje trestnoprávne kladný vzťah, t. j. zameranosť páchateľa k zamýšľanému následku svojho konania. O nepriamy úmysel ide vtedy, ak si páchateľ predstavil následok ako možný a schváli ho pre prípad, že by nastal. Vôľová zložka tu má podobu menej intenzívneho uzrozumenia s následkom ako je to v prípade priameho úmyslu. Na existenciu takéhoto uzrozumenia možno usudzovať predovšetkým z faktu, že páchateľ nepočítal so žiadnou konkrétnou a relevantnou skutočnosťou, ktorá by vzniku možného následku jeho konania zabránila. Pre úmyselné zavinenie je bez významu, či následok bol cieľom konania páchateľa alebo len prostriedkom k uskutočneniu iných cieľov.
Tento podrobný „exkurz“ do teórie bol potrebný z hľadiska vyhodnotenia preukázania či nepreukázania konania páchateľa z hľadiska úmyslu uviesť poškodenú do omylu. V tomto prípade sa vykonaním dokazovaním nepreukázal podvodný úmysel obžalovaného, teda, že v čase požiadania o pôžičku vedel, že nebude schopný splatiť poskytnutý pôžičku, a napriek tomu ju vedome uviedol do omylu a od poškodenej vylákal finančné prostriedky predstierajúc, že ich bude schopný vrátiť (hoci si bol už v tom čase vedomý opaku). Takýto úmysel bol vyvrátený aj výpoveďou samotnej poškodenej, okolnosťami, ktoré predchádzali poskytnutiu pôžičku (poškodená sa s obžalovaným poznala, boli kolegovia, zmluva bola uzatvorená ústne, napriek tomu ju obžalovaný nerozporoval a svoj dlh uznal a napokon aj v celosti splatil, hoci nie v dohodnutom čase).
Tak, ako správne namietala obhajoba, okresný súd nepostupoval dôsledne, resp. celkom nepochopiteľne, keď na základe vykonaného dokazovania ustálil, že obžalovaný svojim konaním naplnil zákonné znaky žalovaného zločinu podvodu. Ani zo samotného písomného odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je navyše možné ustáliť, čo okresný súd viedlo k tomuto záveru.
Vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy viedli napokon odvolací súd k tomu, že podľa § 321 ods.
1 písm. d./ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a na základe dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom podľa § 285 písm. b/ Tr. por. obžalovaného A. G. spod obžaloby pre skutok v nej uvedený oslobodil, nakoľko tento nie je trestným činom. Pokiaľ ide o odvolanie prokuratúry smerujúceho proti výroku o treste, s poukazom na vyššie uvedené, toto považoval odvolací súd za bezpredmetné, a preto ho ako nedôvodné zamietol.