Pán sudca, mám dovolenku!
Čas dovoleniek. Pripomenulo mi to jednu príhodu z pojednávacej miestnosti. Zastupovala som klienta vo veci podvodu.
Bol to asi najmilší človek, akého som kedy zastupovala. Milý, úslužný, džentlmen, vždy polichotil, pri sadaní mi odsunul stoličku, pomohol odniesť talár. Obvykle sa tak zvláštne podmanivo usmieval a budil dojem príjemného človeka. Skrátka typický podvodník, ktorému neviete odolať.
To, že je iný, bolo zrejmé už z prípravy na pojednávanie. Snažila som sa mu vysvetliť pravidlá, ktoré sú zaužívané a ktoré sa dodržujú. Vždy keď hovoríte so sudcom musíte sa postaviť. V pojednávacej miestnosti nesmiete jesť ani piť. Bolo by vhodné asi takéto oblečenie a tak podobne. Môj klient, nazvime ho napríklad Adam, sa ma opýtal: “… dobre, vojdem do miestnosti a komu podám ruku ako prvému? Sudcovi alebo zapisovateľke? Ako sa mám predstaviť? Ja som Adam?“
Predstava, ako obžalovaný pristupuje k sudcovi, podáva mu ruku a predstavuje sa krstným menom ma trochu rozosmiala. Nie Adam. Vy nebudete nikomu podávať ruku. Predložíte súdu občiansky preukaz a posadíte sa na lavicu obžalovaných. Potom sa poobzeráte okolo seba a mlčky budete čakať na priebeh pojednávania tak, ako sme o tom už hovorili. Nakoniec som mu povedala, aby bol pokojný, neskákal do reči, nevyrušoval a pridržiaval sa výpovede, ktorú sme si spolu prešli.
Adam na pojednávanie prišiel v obleku, čistý, upravený a samozrejme s milým, podmanivým úsmevom. Pojednávanie prebiehalo podľa dohovoreného plánu. Predniesla sa obžaloba a urobili sme základné formálne úkony. Keďže sa nedostavilo niekoľko svedkov a obidve strany trvali na ich výsluchoch, muselo byť odročené. V tom čase sa už blížil čas prázdnin a tým aj dovoleniek. Sudca dosť ťažko hľadal nový voľný termín, pretože musel zobrať do úvahy obsadenosť termínov súdu, dovolenku jeho asistentky a samozrejme aj svoju. Nakoniec povedal dátum – tretí august. Pani prokurátorka, pani obhajkyňa môžete, nemáte kolíziu? V tom sa môj klient zdvorilo prihlásil, postavil a so spanilým pohľadom a mädliacimi rukami povedal sudcovi: „Pán sudca ja nemôžem. Idem na dovolenku.“ Všetci sme upreli na Adama zrak. Myslím, že aj asistentka prestala na chvíľu hľadieť do počítača a zaborila svoje inak chladné a nevšímavé oči do tohto pána. V miestnosti ostalo niekoľkosekundové zvláštne napäté ticho. Obžalovaný nechce prísť na pojednávanie, lebo ide na dovolenku!! Bolo celkom napínavé sledovať reakcie prítomných. Priznám sa, že mne sa chcelo smiať a myslím, že aj prokurátorka nemala od toho ďaleko. Sudca sa so spýtavým pohľadom pozrel na Adama. Z jeho tváre bolo možné čítať otázku. Robí si srandu alebo mu fakt nedochádza, že bude oddychovať minimálne štyri roky? “Vy ste povinný pojednávania sa zúčastniť, pokiaľ nepredložíte súdu žiadosť, aby sa konalo vo vašej neprítomnosti. Prepáčte, ale v tomto prípade ma vaša dovolenka nezaujíma,“ povedal sudca po niekoľkosekundovej pauze, počas ktorej rozdýchaval túto vsuvku. V tom sa ozvala prokurátorka: „Pán sudca ja som na začiatku augusta odcestovaná. Nemôžem sa pojednávania zúčastniť. Máme zaplatenú dovolenku a storno poplatky sú takmer vo výške sto percent.“
V poriadku. Pozrieme iný dátum.
Dovolenka môjho klienta bola zachránená. Viem, že odcestoval, užil si ju a poslal z nej pekný pozdrav. Po vyhlásení rozsudku sa so zdvorilým úsmevom pozdravil a všetkým poďakoval. Nakoniec to pre neho dopadlo oveľa lepšie, ako sa pôvodne očakávalo, ale napriek tomu s dovolenkami na istý čas musel skončiť.