Brutalita u detí je ozvenou brutality, ktorá im bola ponúknutá namiesto lásky.

S otvorenými ústami sledujeme ako nám média ukazujú brutalitu detí, s ktorou dokážu ubližovať dieťaťu. V tej chvíli nemyslíme na nič iné len na to, ako tých smradov potrestať. Chytáme sa za hlavy a s vyplešteným očami neveriacky hovoríme: “To je strašné“.

Okolité obce žijú touto kauzou. Rozprávajú sa o  tom doma, v obchode, možno aj v kostole. Rodičia pubertálnych detí odrazu cítia strach z každého  odchodu svojej dcéry. Tatkovia  preventívne prezerajú vrecká mikín svojich synov a v duchu si hovoria: “Bože, len nech sa takéto niečo nestane nám. Bože, len nech sa to nestane!

Zdesenie. Prišlo tak náhle. Naozaj náhle?

Video, správy, vyhlásenie politikov, polícia a ešte aj generálny prokurátor má k veci čo povedať. Novinári obiehajú zainteresovaných, podsúvajú mikrofón dotknutým a tí sa v strachu nepokaziť, to čo je tak veľmi pokazené, radšej ani nevyjadrujú. Polícia vypočúva svedkov, prezerá kamerové záznamy, ustanovuje znalcov a zadáva im otázky: “…čo sú vlastne zač, musíme sa ich báť, sú chorí, vedeli vôbec čo robia?“ Spis sa tvorí, rastie, určuje sa kto, čo spáchal a čo za to.

My, pozorovatelia, máme jasno. Treba ich dať do basy, nech je pokoj! Nič iné si nezaslúžia. Verejná mienka je jasná, požiadavka vyslovená a veta „ do basy s nimi“ je zrozumiteľná.

Pred tým, ako hodíme kameňom do kohokoľvek z tých, čo tvoria „hlavných hrdinov“ tohto smutného príbehu, by sme mali zistiť, kto a koľko kameňov hodil do nich. Nech je to akokoľvek zlé, nech je to akokoľvek desivé, sú to deti. Ich život je len na začiatku a verte, že s výbavou, ktorú práve dostávajú sa im nepôjde ľahko. Možno aj preto, že v čase keď im mama mala čítať rozprávky na dobrú noc, hladiť ich tváre a uspávať ich s bozkom, hádzal do nich niekto kameňom! Dlho a intenzívne, až otupeli a prestali vnímať  bolesť.

Prípad z Miloslavova

 

Napriek jednoznačnosti verejnej mienky je Trestný zákon, vo vzťahu k mladistvým páchateľom, trochu súcitnejší.

Ten strohý a chladný Trestný zákon ráta s tým, že deti, dokonca aj tie zlé, sú stále deti.  Vychádza z toho, že si mnohokrát  neuvedomujú, čo vlastne robia.

Trestný zákon pri trestaní mladistvých uprednostňuje výchovné opatrenia. Ich úlohou je dosiahnuť nápravu, inými prostriedkami ako sedením v base.

Len pri skutočne závažných trestných činoch je možné uložiť tvrdý trest a aj v týchto prípadoch sa trestná sadzba kráti na polovinu, pričom jej horná hranica nesmie presahovať sedem rokov. Výnimočne pri obzvlášť závažných zločinoch (akým je napríklad vražda, spáchaná obzvlášť zavrhnutia hodným spôsobom) je možné uložiť mladistvému trest odňatia slobody od sedem do pätnásť rokov.

Nezdá sa Vám to?

Dieťa, ktoré sa stane takto agresívne, veľa lásky a pozornosti vo svojom živote asi nedostalo. Ak si počas svojho života zvyklo na bolesť, nevníma, keď prichádza ani keď ju vysiela. Táto odolnosť ho zbavila súcitu a spravila z neho zlé dieťa. Tak čo s ním?

Basa, to je to správne miesto, ktoré zabezpečí, že bude od neho pokoj. Odložíme ho tam, kde sa stretne opäť s neláskou a agresivitou. Čoskoro zistí, aké sú pravidlá prežitia. Musí poraziť každého, kto sa mu postaví. Musí byť silný, tvrdý a sebecký. Jeho doterajší vzorec správania sa umocní a posilní ho v kreovaní pekla.

V base ho schováme pred svetom. Odizolujeme ho od príležitosti robiť nám zle, ale aj vnímať a prijímať láskavosť, nehu, pozornosť. Po jeho návrate očakávame polepšenie. A akoby sa to asi malo stať?

Vieme, ako sa vráti aj akým bude. Napriek tomu hlasno kričíme: “Do basy s ním“.

Trestný zákon pozná alternatívy. Je schopný aj takémuto páchateľovi ponúknuť iné možnosti nápravy, iný svet, ako ten, ktorý mu spojí ruky kovovými putami. Trestný zákon je pripravený. A my? Prijali by sme ako spravodlivé iné rozhodnutie ako trest odňatia slobody?