Všimli ste si, koľko ľudí chodí s červenou šnúrkou na ruke? Máme strach a tak nosíme červené šnúrky, koráliky z polodrahokamov, máme vytetované rôzne symboly, ktorými sa chránime pred najhoršou emóciou akú poznám.
Čo je to vlastne strach? Emócia, ktorá nám krivý tvár, hrbí chrbát a zapichuje pohľad do strany dole. Emócia, ktorá spôsobuje bolesť žalúdka a berie spánok. Tento emočný hurikán nám berie schopnosť racionálne rozmýšľať, plynulo rozprávať, reagovať pokojne a vyrovnane, prijímať uvážené rozhodnutia. Strach nám dokonca mení aj výraz tváre. Je schopný urobiť z nás úplne inú bytosť akou sme v čase  pokoja alebo dokonca v  období šťastia. V čom je táto obrovská sila strachu spôsobujúca úplnú deštrukciu osobnosti ? Kde vzniká a prečo nás napáda? Neviem.Moje osobné zistenie je, že ľudia sa najčastejšie boja vlastných predstáv. Áno, vlastných výmyslov a vlastných filmov, ktoré si vytvárajú možno len preto, lebo sa niečo udialo inak, ako si predstavovali. Poznáte to.  Stane sa niečo, čo nechcete. Niečo, čo je podľa Vás zlé. V tej chvíli si začnete predstavovať, čo všetko bude nasledovať, ako sa zmení váš život. V týchto predstavách prežívate rôzne, ale hlavne vymyslené tragédie. Hlavou sa Vám ženie ako nezvládate pracovnú úlohu a šéf Vás zhodí  pred ostatnými kolegami. Následne nedostanete prémie, manželka Vám vynadá, pretože počítala s peniazmi, ktoré ste jednoducho nepriniesli. Máte tichú domácnosť, nechce sa Vám ísť znovu do tej hlúpej práce a vlastne ani domov. Nebudete sa venovať synovi a on neurobí prijímačky na strednú školu. Už nikdy nebude mať dobré spoločenské postavenie a dobre platenú prácu. Nakoniec Vás z práce vyhodia a manželka sa s Vami rozvedie …Stačí? Dobre. Tak toto všetko si premietnete dvakrát, desaťkrát možno stokrát. Pri zacyklení sa na vytvorený film prestanete dobre spávať. Nič sa Vám nechce. V tichosti sa utápate v smútku, v nedôvere v seba samého a vyčítaní si všetkého, čo Vás len napadne. V kŕči čakáte na rozuzlenie a pomaly zabúdate na to, čo je príčinou týchto pocitov. Vráťme sa teda na začiatok. Na začiatku sa stalo niečo, čo ste práve nechceli. Dostali ste ťažšiu pracovnú úlohu. Dostali ste strach a vymysleli ste si film. Vo svojich predstavách ste si ho premietali tak dlho, až ste uverili reálnosti vlastnej tragédie, ktorá sa nakoniec nikdy nestala. Koľko prebdených nocí, smútku, kŕčov v žalúdku a nechuti žiť len pre vlastné predstavy, ktoré sa nikdy nenaplnili. Všetok tento zle prežitý čas bol kvôli vymysleným predpokladom, ktoré sa časom rozplynuli ako sen. Možno zlý sen, ale len sen.

Vy, ja, aj veľká väčšina z nás vie, že všetko vždy nejako dopadne. To je staré známe klišé, ktoré poznáme, ale predsa len niekedy odmietame prijať. Je úplne jedno či vec, ktorá nám nedá spávať, dopadne dobre alebo zle. Lebo nech sa čokoľvek v našom živote stane, je len na nás, aký prívlastok tejto udalosti dáme. Je len na nás, akú emóciu tejto udalosti pripíšeme a ako ju prijmeme do svojho života. Z uvedeného pohľadu nič nie je dobré a nič nie je zlé. Každá udalosť v našom živote je dobrá, ak sa rozhodneme svojimi emóciami ju sprevádzať ako dobro. Udalosť, ktorú vybavíme negatívnymi pocitmi a očakávaniami je zlá, ale len preto, že my sme sa tak rozhodli. Inak povedané, ak napríklad úlohu v práci prijmeme ako výzvu, ktorá len preverí kde máme hranice, dokážeme sa na vec pozrieť z nadhľadu a povznesene. V takomto prípade máme veľkú šancu sa z tejto úlohy tešiť. Pokiaľ si dokážeme povedať: “… však o čo ide? Splním, super. Nesplním? V poriadku, zistil som, že moje hranice sú dané tu a teraz. Tak o čo ide? Je to len a len naše rozhodnutie, aký pocit pripíšeme veci, ktorá je iná, ako sme možno očakávali alebo akú sme chceli. Z tohto pohľadu je teda strach úplne zbytočný.

Strach do slobody nepatrí. Zotročuje, berie to najkrajšie čo človek má. Strach nám berie radosť zo života a slobodu rozhodovania. Nech sa stane čokoľvek, vždy si môžeme povedať, že je to len skúška. Skúška, ktorá nám pomáha spoznať samého seba. Skúška, ktorá nám ukáže, kto vlastne sme a čo od seba môžeme v ďalšom živote očakávať. Ako inak sa môžeme spoznať, ako inak môžeme nájsť svoje hranice tolerancie, súcitu, zloby, múdrosti, odolnosti, rozvahy, ak nie cez zážitky, ktoré sú výzvou? Nebáť sa znamená oslobodiť sa od otroctva vlastných predstáv. Nebáť sa znamená byť pripravený prijať sa aj v inom obraze, aký sme si o sebe vybudovali alebo vysnívali. Nebáť sa znamená prijať sa vo svojej čistej nahote duše bez výčitiek a pocitov viny.